Bukurešť, 19. august 2026 (CINK) — Do školy chodí každé dieťa s taškou na chrbte. Otázka je, čo je v nej. Projekt Clopoțelul Prieteniei (Zvonček priateľstva) sa už niekoľko rokov snaží, aby v tej školskej taške nechýbalo to podstatné. Spája deti, ktoré pred začiatkom školského roka potrebujú pomoc, priamo s ľuďmi, ktorí im ju chcú poskytnúť - bez sprostredkovateľov, bez zbierok, bez peňazí.

Myšlienka vznikla v roku 2025 z iniciatívy jednej matky a za necelé dva týždne spojila 300 detí z rumunského vidieka s darcami z celej krajiny. Tento rok projekt pokračuje v partnerstve s komunitou Future Romania - rumunskou platformou spájajúcou profesionálov, podnikateľov a mladých ľudí z krajiny aj zo zahraničia. Cieľ je stanovený vysoko: osloviť až tisíc detí, ktoré túto pomoc potrebujú.

Ako to funguje? Dieťa môže do 26. augusta prihlásiť rodič, ale rovnako aj učiteľ, riaditeľ školy či sociálny pracovník - teda ktokoľvek, kto pozná jeho sociálnu situáciu a má súhlas rodiny. V prihláške sa uvedie vek, trieda, veľkosti oblečenia a obuvi a konkrétne veci, ktoré dieťa potrebuje. Organizátori potom nájdu darcu, ktorý tieto veci - školskú tašku, potreby, oblečenie, obuv - sám kúpi a odovzdá priamo rodine.

Žiadne peniaze cez projekt neprechádzajú. Údaje detí a rodín zostávajú dôverné - deti sa v projekte nikdy neprezentujú ako „prípady”, len ako deti, ktoré si zaslúžia vedieť, že im niekto stojí nablízku.

Prihlásenie a všetky informácie nájdete na clopotelulprieteniei.ro.

Redakcia CINK sa obracia najmä na učiteľov a školy v slovenských komunitách v Rumunsku - na školy Nadlaku, v oblasti Bihoru a Banátu, aj inde: kto pozná dieťa, ktoré takúto pomoc potrebuje, má teraz necelý týždeň na to, aby mu ju sprostredkoval. Minulý rok sa pomohlo 300 deťom naprieč celým Rumunskom. Koľko z nich mohlo byť slovenských, deti našich krajanov - a koľko ich ešte môže byť tento rok?
Pre CINK pripravil: Iosif-Vladimir Zifceac
- - -
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: C, E

Konstanca 15. augusta (CINK) - Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Rumunsku Peter Hatiar precestoval v sobotu 15. augusta na niekoľko hodín z Bukurešti do Konstanci. Dôvod? Koncert Národného komorného zboru Madrigal – Marin Constantin na pláži Zoom, presne v čase východu slnka.

Podľa denníka FocusPress.ro (autorka Alexandra Cucu) si vystúpenie, ktoré je súčasťou Letnej sezóny divadelných umení (SEAS) a spolupráce zboru s Divadlom Konstanca, prišlo vypočuť približne šesťtisíc ľudí. Repertoár bol prispôsobený sviatku Nanebovzatie Panny Márie.

(Veľvyslanec SR Peter Hatiar sa spolu s generálnym manažérom Madrigalu Emilom Pantelimonim)

Hatiar pre FocusPress priznal, že si túto príležitosť nechcel nechať ujsť — Madrigal označil za najslávnejší zbor v Rumunsku a cestu z Bukurešti nazval fantastickým kultúrnym zážitkom. Podľa vlastných slov zostane v Konstanci pravdepodobne cez celý víkend.

-zifi-

Zdroj: FocusPress.ro, Alexandra Cucu „VIDEO. Ambasadorul Slovaciei în România, Peter Hatiar, a venit la Constanța SPECIAL pentru concertul Madrigal pe plajă” (15. august 2026).

Foto: osobný archív Peter Hatiar
———
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: C + E

Určite je to aj môj prípad. Raz sa ma jeden známy – po viacerých zážitkoch zverejňovaných na Facebooku - pýtal: „Počuj, a ty si kde vlastne doma?“ Veď to… Kde všade sa môžeme cítiť doma, my, čo sme z domu odišli?

No... A naozaj som sa zamyslel. Že viacdomovosť. V podstate už naplno a dlhodobo žijem v tretej krajine EÚ. A vo štvrtej je dom, kde sa dá chodiť k moru...

NADLAK

Doma sa vždy určite chcem cítiť v rodnom Nadlaku. Tam boli prvé kroky, školy, kamaráti, frajerky, básne a v lete šíre hviezdnaté nebo... Maturita a všetko okolo toho. Tam sú chute a jedlá, na ktoré nechcem zabudnúť, pesničky, ktoré si niektorí stále púšťajú. Rodičia už bohužiaľ nie sú nažive, hrob majú pekný, ale stále je tam brat a iná rodina, bývalí spolužiaci a kamaráti a veľa, veľa spomienok. Aj na to, ako moje deti sa tam bicyklovali bez strachu z áut a jazdili sme na dedovej motorke, ako Leo prvýkrát jedol geregu (melón), ako Sonička s bicyklom spadla do garádu (priekopy) a ako Emmka počas spovede v kostole spievala Hallelujah od Leonarda Cohena...

Pobyty doma, či už prichádzajúc z Bratislavy alebo z Bruselu, viedli k vzniku série básní o Nadlaku – o starých lavičkách na ulici, o dozrievaní sliviek, kikiríkaní kohútov, zvonení zvonov. Mnohé z nich vyšli v časopise Naše snahy, jednu z nich (Srdce do kôry stromu) som prerobil na pieseň, je aj na YouTube a text smutnej pesničky (Mamaoco) cez program umelej inteligencie vznikla práve vďaka spomienke na rodičov a na moje odchody a príchody ku nim! Na zistenie, že starnú a ubúda z nich… Snaha zmapovať kde sa všade Nadlačania dostali do sveta viedla k založeniu FB stránky NadlActors in the world a k spolupráci so slovenským vysielaním Rádia Temešvár. A snaha udržiavať kontakty a tvoriť nové veci s tými, čo tam zostali pretrváva. Aj cez Slovak Center a CINK. Ako tam, doma, nenechať kus duše?

BRATISLAVA

Ďalší pomyselný horcrux je v Bratislave. Miesto štúdií, ďalších lások, ďalších básní. Mesto, kde sme sa s manželkou spoznali, neskôr narazili na bytových podvodníkov a začínali zas od nuly, kde sme sa asi päťkrát sťahovali, naše prvé zamestnania, moje tlmočenia, mesto kde sa narodila Emmka... Teraz chodíme sem dvakrát-trikrát do roka, ak sa dá stretnúť nejakých kamarátov z minulosti, ja vždy nejaké knihy po slovensky dokúpim, lekárov vybaviť ak stihneme.

Ale v týchto dňoch, brázdiac okolím v časti Nové mesto som zistil, že som tu doma, ale bez pocitu pravého domova. Nepoznám už žiadnych susedov, mená ich psov. Za tých 19 rokov sa mnohí odsťahovali, niektorí umreli, obchody v okolí sú iné, vyrástli nové budovy, pribudli ihriská, spoje MHD sa pomenili, musím sa pýtať brata Ivana, ktorý býva v našom byte, čo kde chodí. Starí známi sú v zajatí svojich problémov a starostí, na iných adresách, deti, čo boli malé, odrástli a už majú svoje deti... Po týždni sa v Bratislave začínam identifikovať s miestnym genius loci, prenikám viac pod kožu našej štvrte a komunity, ale potom väčšinou zas musíme odísť. Trebárs do manželkinho rodiska, kde sme tiež doma. Ďalší horcrux...

GIRALTOVCE

Mestečko medzi Prešovom, Svidníkom a Stropkovom, usadené pod kopcami, kde kedysi nebohý svokor chodil do lesa na huby. Nikdy som s ním nešiel, čo ľutujem. Manželka za mlada chodila. Možno preto, že som si chcel pospať keď som bol na návšteve, možno preto, že ako človek z nížiny huby nepoznám... Platí však aj tam pocit domova. Tam sme mali svadbu! Veľkú. Všetky Vianoce, odkedy sme spolu.

Za tie roky už poznám rozvetvenú sieť jej rodiny, susedov a ich príbehy, máme zmapované širšie okolie, sú miesta, kde som kočíkoval všetky tri naše deti, viem kam ísť v lete na najlepšiu zmrzlinu, kde skočiť na kávu, ako ďaleko je ku švagrovi, ktorý má dom s bazénom alebo na jeho firmu, kde pokračuje v tradícii výroby topánok, aj eurokomisár Šefčovič tam dokonca bol. Vieme, kde je dom prababky Zuzany, ktorá si do svojich 103 rokov pamätala mená všetkých vnúčat a pravnúčat. Tiež tam, na Šariši, človek odloží kus svojej duše, že áno, aj toto môže byť...

BRUSEL

Určite do mozaiky „kúskovania samého seba“ zapadá Belgicko a Brusel, kde sme už 19 rokov a to sme chceli skúsiť či vydržíme dva roky v cudzine... Sonička a Leo sú náš Brusel, tam narodení, aj starý dom, ktorý sme si kúpili a na ktorom treba vždy čosi opravovať, náš prvý pes Bruno a cez pouličnú psiu diplomaciu poznáme viac susedov ako v Bratislave, ľudí všetkých možných národností. Je to mesto, kde manželka uspela kariérne a ja ako novinár som stretal eurokomisárov, europoslancov, ministrov, prezidentov ba aj belgickému kráľovi som podal ruku uňho doma v rezidencii... Sú tam ľudia, ktorých by sme bez pobytu v Bruseli nespoznali, jazyky, ktoré by sme sa neučili, dovolenky alebo koncerty, ktoré by sa neuskutočnili. V Bruseli je široká slovenská komunita, dokonca aj slovensko-nadlacká a tiež folklór slovenský pre deti, tak sa potom táto časť duše hneď lepšie v tom Belgicku cíti.

A s Bruselom najnovšie spájam aj „druhý dych mojich básní“, ktoré vo voľnom čase počítačovo prerábam na pesničky, takže áno, aj bruselský horcrux je dosť slovenský...

ERACLEA MARE

A posledný krajanský horcrux nechávam už dlhšiu dobu aj v malom talianskom letovisku Eraclea Mare, kde chodíme 18 rokov a ktoré už štyri rokov môžem tiež nazývať domovom, lebo tri naše rodiny (cez manželku) si tam kúpili možnosť oddychovať pri mori, chodiť so psom do lesa, spoznať nových susedov, naučiť sa ceniť aperol spritz a koktejl Hugo, a pizzu, ktorá je pizza a kávu, ktorá je káva a dobré capuccino a slnko a... A rodina, roztratená po Európe ktorá sa tu môže stretávať a zahrať si večer karty a pozerať príboj mora a pozývať tam rôznych kamarátov a cítiť sa dobre.

Aj tu už mám ukotvenú časť svojej duše, a teším sa, že nie sme tam jediní Slováci s nápadom mať dom pri pláži. Je tam viac rodín, dokonca aj Slovák z Nadlaku tento prímorský príbeh zopakoval. Tak až sa tam Rudo stretneme, môžeme spolu hovoriť, že je fajn zažiť dobu, ktorá nám dovolí slobodne cestovať a usádzať sa kde sa nám zažiada alebo kde nás práca zavedie.

Lebo obaja si pri tom mori, kde sme uložili ďalší kus svojej duše, môžeme zaspomínať na to, že boli časy, keď toto všetko nebolo možné. Voľne cestovať, voľne písať a tvoriť, voľne sa trebárs zamýšľať nad tým, kde asi skončia naše deti. Kde si ďalšia generácia krajanov nájde svoj zmysel života, svoje lásky, svoje domovy, kde všade budú svoje duše deliť na horcruxy… A hodí sa k tomu vtip prerobený zo slovenského porekadla: “Všade doma, dobre najlepšie!”

Pre CINK pripravil Jaromír Novak
Foto: Jaromír Novak
- - -
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: - - -

Bihor – Vojvodina, 13. augusta (CINK) - Delegácia Slovákov z rumunského regiónu Bihor navštívila v posledných dňoch slovenskú komunitu v Srbsku. Ich cesta viedla do Kovačice, Petrovca a Nového Sadu a spojila krajanov, ktorých od seba delia štátne hranice, no nie jazyk ani spoločné korene.

Návštevu potvrdil predseda Demokratického zväzu Slovákov v Rumunsku (DZSR) a poslanec rumunského parlamentu Adrian Merka, ktorý na svojej facebookovej stránke opísal stretnutie ako príležitosť na výmenu skúseností: „Hovorili sme o tom, ako sa nám darí zachovávať našu identitu, slovenský jazyk, tradície a kultúrny život, ale aj o výzvach, ktorým naše komunity čelia.“

Delegáciu prijalo aj vedenie Matice slovenskej v Srbsku.

V Kovačici sa bihorskí hostia stretli so združením Vojvodinská Harmónia, ktoré pre nich pripravilo program v priestoroch Galérie insitného umenia. Podľa vyjadrenia predstaviteľov tohto združenia si návštevníci z Rumunska odniesli „príjemné zážitky, nové poznatky a krásne spomienky“ zo stretnutia so slovenským kultúrnym dedičstvom vo Vojvodine.

Medzi účastníkmi cesty boli Slováci z obcí severného Rumunska ako: Aleșd, Astileu, Boinești, Borod, Brusturi, Butin, Cluj, Derna, Făgetu, Huta Certeze, Lugașu de Jos, Oradea, Popești, Satu Mare, Săcășeni, Suplacu de Barcău, Șerani, Țigănești de Criș, Vărzari a Valea Cerului – teda z takmer celej mapy dolnozemských slovenských obcí v Bihore.

Podobné stretnutia sa v posledných rokoch opakujú z oboch strán – bihorskí Slováci hostili v minulosti krajanov z Vojvodiny a naopak. Otázkou zostáva, či sa z týchto ciest jedného dňa stane pravidelný most medzi dvomi časťami tej istej Dolnej zeme.

Pre CINK pripravil: Jozef Zifčák
Foto: Facebook / Adrian Merka, Vojvodinská Harmónia
—-
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: C, E

Slávnostný program odštartoval svätou omšou, ktorej duchovnú atmosféru umocnila účasť účinkujúcich v tradičných odevoch. V laviciach miestneho kostola zasadli členovia folklórnych súborov a účinkujúci, ktorí sa neskôr predstavili na hlavnom pódiu. Pestrofarebné kroje prítomných hostí dodali liturgii mimoriadny vizuálny a slávnostný ráz.

Dvere otvorené pre novú generáciu

Tohtoročný festival mal okrem oslavy tradícií aj ďalší dôležitý rozmer – stal sa pomyselnou bránou pre nastupujúcu generáciu umelcov. Organizátori dali veľkorysý priestor mladým talentom, začínajúcim tanečným skupinám a novým sólistom, ktorí si ešte len budujú svoje miesto na folklórnej scéne. Publikum tak mohlo sledovať nielen skúsených účinkujúcich, ale aj odvahu a zanietenie detí a mládeže, pre ktorých bolo vystúpenie pred zaplneným hľadiskom obrovskou skúsenosťou.

Mozaika piesní a tancov

Na javisku sa počas dňa vystriedala pestrá paleta účinkujúcich, z ktorých každý priniesol jedinečný kúsok svojho regiónu:

Domáci hostitelia boli zastúpení spevácka skupinou Zornička z Derny, ktorá pod vedením Jozefa Bajcara zaplavila okolie harmóniou a emóciami.

Miestny folklórny tanečný súbor Zlatý Pás, ktorý vedie Andreea Drutová, zasa predviedol precíznu choreografiu a obrovskú energiu.

Festival mal aj svoje “vychádzajúce hviezdy”. Veľký potlesk zožal malý saxofonista Ianis Ghender za svoje hudobné čísla. Pozornosť si získali aj talentované sólistky Sofia Druta, Viktoria Druta, Josefína Suba, Sara Martina Cadletová a Dária Kubaláková. Z mesta Cluj-Napoca pricestovali bratia Darius a Filip Greța pod vedením pani Moniky Greța.

Svojím umením podujatie spestrili aj folklórne tanečné súbory Lipka z Bodonoša (pod vedením Márie Peneakovej a Márii Kindle), Cerovina z Čerpotoku (pod taktovkou Eduarda Merku), Ďatelinka z Varzaľa (vďaka vedeniu Any Kapusneakovej) a Poľanka z Alešdu (umelecký vedúci Natália Lasaková).

Podmanivé vokálne výkony predviedli spevácka skupina Slniečko zo Suplacu de Barcău pod vedením Reghiny Ardeleanovej a spevácka skupina Biela Ruža z Brusturi pod vedením Melindy Nagyovej. Každé jedno vystúpenie potvrdilo, že slovenská kultúra v Rumunsku nie je len kapitolou v historických knihách, ale živým, pulzujúcim organizmom.

Vďaka za obetavosť a podporu

Úspech festivalu takejto veľkosti stojí na neúnavnej práci desiatok ľudí v zákulisí. Osobitné poďakovanie za podporu a dôveru patrí Demokratickému zväzu Slovákov v Rumunsku (DZSR). Obrovská vďaka patrí aj všetkým dobrovoľníkom, ktorí pomáhali pred, počas a po skončení podujatia, ako aj divákom, uviedla predsedníčka MO DZSR Derna Gabriela Ioana Cadleț. Práve verné publikum vytvorilo aj napriek úmornému teplu a horúčavám nesmierne srdečnú, teplú a živú atmosféru.

Tradícia, ktorá musí žiť ďalej

Cieľ festivalu zostáva nemenný – spoločne udržiavať živú kultúru, zvyky a národnú identitu slovenskej komunity. Úspešný ročník v Derne vyslal jasný signál, že táto snaha má zmysel. „Veríme, že táto krásna tradícia bude pokračovať ešte mnoho rokov a že sa s rovnakou radosťou a v rovnako hojnom počte stretneme aj na ďalších ročníkoch,“ zhodnotila podujatie predsedníčka MO DZSR Dern s vyslovením nádeje, že budúcnosť patrí ďalším ročníkom podujatia.

Pre CINK pripravila: Mariana Kindle
Foto: Ferko Sandor
- - -
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: C + D

Pre trénera Pavla Streichera však postup medzi najlepších 16 tímov nie je až taký prekvapivý úspech. „Tento tím pred rokom v Podgorici vyhral ME U17, takže postup medzi 16 tímov nie je pre nás až také veľké prekvapenie,” povedal pre CINK. Cieľ tímu je vyšší – štvrťfinále: „Našim cieľom je postúpiť do štvrťfinále a potom ďalšie umiestnenie bude otázkou momentálnej formy.”

Zverenky trénera Streichera sa teraz sústreďujú na posledný zápas v základnej skupine – v sobotu o 13.00 h nastúpia proti Japonsku. Ako tréner zdôraznil, body z tohto zápasu si tím prenesie aj do hlavnej fázy šampionátu.

Pre CINK pripravil: -Zifi-
Foto: IHF / Kolektív
- - -
Transparentnosť použitia AI pri tomto článku: Úroveň C, E

Návraty z celej Európy

Zorganizovať stretnutie po piatich desaťročiach je logistická výzva. Organizátorov preto nesmierne potešilo, že pozvanie prijala viac než polovica vtedajšej triedy. Sila starých priateľstiev prekonala aj stovky kilometrov. Kým niektorí spolužiaci docestovali z blízkeho Temešváru, iní merali cestu zo Slovenska, Českej republiky či dokonca z Nemecka.

Prvotná iskra a hlavná iniciatíva patrili Elisabete Mlynarčíkovej (rodenej Janoštiakovej). Táto myšlienka rýchlo našla odozvu a organizačné opraty pevne prevzali do rúk Ján Peniak a Jan Kalamar . Vďaka ich úsiliu a ústretovej pomoci súčasných zamestnancov školy sa podujatie podarilo pripraviť na najvyššej úrovni.

Stretnutie s pedagógmi v moderných kulisách

Najvzácnejšími hosťami dňa boli vtedajší pedagógovia, ktorí formovali mladú generáciu. Pozvanie s radosťou prijala vtedajšia triedna učiteľka Sabina Demianová a rešpektovaný učiteľ matematiky Pavol Marek. Pre oboch to bol emotívny moment, kedy opäť videli svoje „deti“ dospelé, úspešné a plné životných skúseností. Súčasťou programu bolo opätovné zoznamovanie sa so školskými priestormi. Pre pamätníkov to bol v dobrom slova zmysle kultúrny šok. Bodonošská škola totiž prešla obrovskou modernizáciou. Bývalí žiaci obdivovali učebne bohato vybavené najnovšími technologickými pomôckami a kompletne novým, moderným nábytkom. Kontrast medzi minulosťou s kriedou a tabuľou a dnešnou digitálnou érou bol očividný.

Emócie, smiech a živá atmosféra

Oficiálna časť neskôr vystriedalo neformálne posedenie. Pri slove, skvelom jedle a neutíchajúcej debate sa spomienky vynárali jedna za druhou. Smiech striedali chvíle dojatia, keď sa preberali staré školské huncútstva, prvé lásky aj životné osudy. Živá a srdečná atmosféra gradovala do neskorých hodín. Polstoročie od ukončenia vtedy- základnej školy v Bodonoši dokázalo, že hoci čas beží neúprosne a cesty ľudí sa rozídu do rôznych kútov Európy, puto školských lavíc zostáva pevné a trvácne.
Pre CINK pripravila: Mária Kindle
Foto: Otelac Andrei

Bukurešť 27. júla (CINK) - Substack, platforma, na ktorej vydávame CINK, spustila nástroj Pangram. Pri každom texte dokáže čitateľovi ukázať, nakoľko pôsobí ako napísaný človekom a nakoľko ako vytvorený s pomocou umelej inteligencie (AI). Nie je to filter ani cenzúra — nič sa neodstraňuje, nič sa nezakazuje. Je to len informácia navyše, ktorú si čitateľ môže, ale nemusí všimnúť.

Redakcia CINK sa rozhodla urobiť z tejto informácie vlastné pravidlo.

Od tejto chvíle bude každý náš článok na konci niesť označenie úrovne AI asistencie, s akou vznikol. Dôvod je jednoduchý: menšinová redakcia pracuje s malým počtom ľudí a veľkým objemom podujatí, mien a rozhovorov, ktoré treba zaznamenať. Nástroje umelej inteligencie pomáhajú - pri prepise rozhovorov, pri práci s rozsiahlymi zdrojmi, niekedy aj pri prvom návrhu textu. Čitateľ má právo vedieť, kde presne v tomto procese sme AI použili a kde nie.

Zaviedli sme šesť úrovní

A - Ľudský text. Napísané výhradne redaktorom, AI najviac skontrolovala pravopis.

B - AI asistovaný prepis. Zvukový alebo video záznam prepísaný nástrojom na diktovanie. Text je doslovný prepis ľudskej reči (redakcia rozhovor upravuje po gramatickej stránke).

C - AI asistovaný výskum a preklad. AI pomohla s vyhľadaním, overením faktov alebo jazykovou kontrolou. Štruktúru a interpretáciu určil redaktor.

D - AI asistovaná analýza zdrojov. AI spracovala rozsiahly materiál - prepis, dokumenty, rozbor viacerých článkov - do zhrnutia alebo osnovy, ktorú redaktor autorsky upravil a schválil.

E - AI generovaný návrh textu. AI vytvorila prvý ucelený návrh na základe zadania a zdrojov od redaktora. Každé tvrdenie ponúknuté AI redaktor pred publikovaním overil a upravil.

V - Vizuál spracovaný kódom. Banner alebo karta vygenerované programovo, podľa vizuálnej identity CINK - nie difúznym obrazovým modelom.

Úrovne sa dajú kombinovať. Rozhovor prepísaný nástrojom AI a spracovaný do článku ponesie napríklad označenie B, E, V. Označenie nájdete vždy na konci textu, jedným riadkom.

Neznamená to, že AI asistovaný text je menej dôveryhodný než ten napísaný od začiatku do konca človekom. Znamená to len to, že spôsob vzniku textu a mieru využitia AI si môže preveriť samotný čitateľ.

Substack nám dal nástroj na to, aby sme text overili. Čo urobíme s touto možnosťou my sami?

AI Transparentnosť: Úroveň E, V

Redakcia

Bodonoš 26. júla (CINK) – V dňoch od 23. do 26. júla dvadsať mladých tanečníkov premenilo školské priestory v lokalite Bodonoš (Budoi) na centrum slovenského folklóru. Pod vedením vyslaných choreografov sa rozhodli pokoriť náročný repertoár a vdýchnuť život tancom z rázovitého slovenského regiónu Gemer.

Šesť hodín driny denne

Program podujatia bol neúprosný. Deti čakala šesťhodinová denná porcia tréningov, ktorá preverila ich kondíciu aj pevnú vôľu. Výsledok však prekonal všetky očakávania. Mladí choreografi zo Slovenska Peter Gecelovský a Michaela Baštáková, ktorí do Rumunska vycestovali vďaka finančnej podpore Demokratického zväzu Slovákov v Rumunsku (DZSR), neskrývali obdiv. Spolu s vedúcimi domáceho súboru Máriou Peniákovou a Máriou Kindle zostali milo prekvapení, aký obrovský kus práce sa za necelé štyri dni podarilo urobiť. Deti ukázali obrovskú ochotu, chceli napredovať a napriek viditeľnej únave zo seba vydali maximum.

Objavovanie slovenských koreňov v Rumunsku

Pre dvojicu mladých choreografov zo Slovenska mala táto cesta aj hlboký osobný rozmer. Odchádzali plní nadšenia a hrdosti. Fascinovalo ich, že v tejto oblasti sa stále aktívne komunikuje po slovensky. Počas návštevy spoznali malebné slovenské dedinky v Rumunsku a na vlastné oči videli, čo znamená život pre tamojšiu komunitu. Domov si odnášajú silné zážitky z toho, ako hlboko si tunajší Slováci vážia svoje korene.

Tradícia, ktorá musí pokračovať

Úspešné ukončenie tanečného maratónu zanechalo v Bodonoši silnú emóciu. Organizátori, lektori aj samotní mladí tanečníci vyjadrili rovnaké prianie: dúfajú, že nešlo o jednorazovú akciu. Všetci veria, že táto vydarená spolupráca sa čím skôr zopakuje a Gemer sa do Bihoru opäť vráti.

Pre CINK pripravila: Mária Kindle
Foto a video: Mária Kindle

Čerpotok/Bukurešť 20. júla (CINK) - Obec s približne tisíc obyvateľmi, ktorá cez jeden júlový víkend privíta viac ako tritisíc návštevníkov. Taká je bilancia jubilejného 20. ročníka Medzinárodného folklórneho festivalu slovenskej mládeže v Čerpotoku, ktorý opäť potvrdil, že táto bihorská dedina patrí k pevným bodom na mape slovenského folklóru v zahraničí. Na pódiu sa vystriedalo približne 400 účinkujúcich.

Domáca zostava z Bihoru a Sălaja

Diváci si mohli pozrieť vystúpenia domáceho súboru Cerovina z Čerpotoka, ako aj detskej tanečnej skupiny DTS Cerovina a speváckej skupiny Cerova. Svoje umenie predviedli aj súbory Lipka z Bodonoša, Poľanka z mesta Alešd, Ďatelinka z Varzaľa, Srdiečko z Boromlaku, Salajka z Gemelčičky a Fialka z Butina. Ich domáce choreografie ukázali hlboké korene a neutíchajúcu vášeň pre uchovávanie dedičstva predkov v regióne Bihor a Sălaj.

Zahraničný rozmer festivalu zabezpečili súbory zo Slovenska, Maďarska, Česka, Srbska a Chorvátska — a ako spestrenie aj tanečný súbor Nádeje z Paríža.

Od nutnosti k inštitúcii

Festival pritom nevznikol ako veľký projekt, ale z jednoduchej vnútornej povinnosti. „Lebo ste z Čerpotoku, musíte to robiť,“ opisuje začiatky poslanec dolnej komorz rumunského parlamentu a predseda Demokratického zväzu Slovákov z Rumunska (DZSR) Adrian Merka. Miestni nadšenci najprv založili kultúrny súbor, potom zorganizovali prvé podujatie — a postupne sa pridala župa Sălaj, Arad aj Temešvár. Zlomovým momentom bol výjazd čerpotockých folkloristov na Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, kde sa organizátorov pýtali, či v Čerpotoku naozaj existuje festival. Odvtedy sa brány otvorili zahraničným súborom. „Máme súbory, ktoré prichádzajú už viac ako desať rokov na tento festival — to je dôkaz toho, že sme na inej úrovni,“ dodáva Merka.

Za rastom významu tohto festivalu pritom stojí jasná dramaturgická zásada: na scéne vystupujú výlučne slovenské súbory. Festival má podľa Merku zostať platformou na zachovanie slovenskej identity v Rumunsku, nie pestrou multikultúrnou šou.

Hostia z Bruselu aj z Bukurešti

Podujatie navštívili Márton Gyöngyösi, riaditeľ pre politické vzťahy Európskej kresťanskej politickej strany (ECPP), a Dominic Potters, ktorý má v tejto strane na starosti mládežnícku organizáciu ECPYouth. Gyöngyösi označil festival za živý príklad európskych hodnôt — regiónov, kultúr a menšín, ktoré si uchovávajú vlastnú identitu.

Slovenskú diplomaciu zastupoval zástupca veľvyslanca Slovenskej republiky v Bukurešti Peter Beňo, ktorý do Čerpotoka zavítal už druhý rok po sebe a prítomných pozdravil aj v mene veľvyslanca SR v Rumunsku Petra Hatiara. Vo svojom príhovore zdôraznil, že dvadsať rokov festivalu je dôkazom životaschopnosti myšlienky, ktorá stála pri jeho zrode: „Folklór nie je iba umeleckým prejavom. Je živou súčasťou našej identity, pamäťou národa a univerzálnym jazykom, ktorý spája ľudí bez ohľadu na vek či štátne hranice.“

Ekonomický rozmer podujatia vyzdvihol starosta obce Suplacu de Barcău Alin Popoviciu: „Keď robíte niečo s radosťou, nič nie je ťažké. Sme radi, že môžeme byť kultúre nablízku finančne, logisticky aj srdcom. Festival má navyše obrovský dopad na cestovný ruch. Aktuálne je sedemsto účastníkov ubytovaných v zariadeniach v okruhu 50 kilometrov. Pre miestnych operátorov je to doslova finančný závan čerstvého vzduchu.“

Osobný vzťah ku komunite priblížil štátny podtajomník ministerstva rozvoja Gabriel Traian Ghilea: „Vyrastal som len cez dva kopce odtiaľto. Narodil som sa v Šimleu a detstvo som strávil v dedine Subcetate v okrese Sălaj, takže so Slovákmi zo Šinteu som bol v kontakte už od malička.“ S odľahčením dodal, že keby mal viac času, rád by sa naučil aj nejakú pesničku po slovensky.

Čo ďalej

Čerpotok pritom nie je v regióne sám — popri festivale sa konajú aj ďalšie podujatia, napr. Vinobranie v Bodonoši či Zemiakové slávnosti v Novej Hute. Adrian Merka preto apeluje na trvalú a systematickú podporu zo strany radnice, župnej rady aj rumunského ministerstva kultúry. To, že ministerstvo projekty podporuje, považuje za signál, že „niekto na to dbá”. Na pracovnom stole je aj plán druhého festivalu, tentoraz pre spevácke súbory - v Rumunsku ich dnes pôsobí viac ako dvadsať.

Dvadsať ročníkov, štyristo účinkujúcich, tritisíc návštevníkov. Koľko tisícových dedín v Európe dokáže každý rok premeniť svoju ulicu na medzinárodné pódium?

Pre CINK pripravila: Mariana Kindle, edit: Jozef Zifčák
FOTO: Mariana Kindle
VIDEO: CINK/Daniel Compagnon (súbor Nádeje)

Detva/Bukurešť 15. júla (CINK) - Už jedenásť rokov sa komunita Slovákov z Nadlaku aktívne zúčastňuje na podujatí Krajanský dvor na Folklórnom festivale pod Poľanou (FSP) v Detve, kde s hrdosťou prezentuje jedinečné gastronomické špeciality, literárnu produkciu a tradičné remeslá. Ich stánok sa stal vyhľadávaným miestom, ktoré láka návštevníkov na ochutnávku autentickej dolnozemskej kuchyne a kultúry.

Gastronomické poklady z Nadlaku

Hlavným lákadlom prezentácie sú bezpochyby kulinárske špeciality, ktoré odrážajú bohatú históriu a tradície nadlackých Slovákov. Návštevníci môžu ochutnať širokú škálu jedál, od klasických slaných a sladkých pochúťok až po sýte hlavné chody.

„Snažíme sa prezentovať najmä špecifické gastronomické produkty nadlackých Slovákov,“ uviedol prvý podpredseda Demokratického Zväzu Slovákov v Rumunsku (DZSR) Pavel Hlásnik. Medzi ponúkanými dobrotami nechýbajú tradičné pagáče a kysnuté halušky, fánky, herovky a domáce cestoviny. Veľkej obľube sa tešia aj hlavné jedlá ako tarhoňa s klobásou, hustá kapusta s mäsom či preslávená sárma.

Organizátori sa každý rok snažia priniesť niečo nové a neopakovať ponuku z predchádzajúcich ročníkov. „Konštatujeme, že dolnozemská kuchyňa sa stretáva s veľkým úspechom a je vyhľadávaná,“ dodal Hlásnik, poukazujúc na pozitívne ohlasy návštevníkov.

Prezentácia literatúry a remesiel

Okrem kulinárskych zážitkov ponúka Nadlak aj pohľad do svojej bohatej kultúrnej a intelektuálnej tvorby. V stánku sú vystavené ukážky knižnej produkcie dolnozemských Slovákov, vrátane diel z Vydavateľstva Ivana Krasku. Tento aspekt prezentácie zdôrazňuje význam literatúry a písaného slova pre zachovanie identity a kultúrneho dedičstva slovenskej menšiny v zahraničí.

Pozornosť pútajú aj ručné práce nadlackých žien. Návštevníci tak majú možnosť obdivovať zručnosť a kreativitu miestnych remeselníčok, ktorých výrobky sú živým dôkazom pretrvávajúcich tradícií.

Účasť Nadlaku na Krajanskom dvore je viac než len prezentáciou jedla a kníh. Je to oslava identity, komunity a neustálej snahy o zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie. Ako potvrdzuje jedenásťročná nepretržitá účasť, snaha Slovákov z Nadlaku prináša ovocie a ich kultúra naďalej prebúdza záujem a obdiv širokej verejnosti. Otázkou zostáva, aké nové prekvapenia a chute si pre návštevníkov pripravia v nasledujúcich rokoch.

Nadlačania na Krajinskom dvore oživili tradície a rodinné spomienky

Nadlacká slovenská komunita sa aj tento rok predstavila na podujatí známej ako Krajanský dvor, kde prezentovala nielen svoje kulinárske špeciality, ale aj bohaté kultúrne dedičstvo. Ústrednou témou bola rodina, čo sa odrazilo v jedinečnej výzdobe ich stánku, ktorý pripomínal tradičnú prednú izbu zo starých čias.

Koncept výzdoby, ktorý navrhla Anna Dováľová, bol do detailov premyslený s cieľom priblížiť návštevníkom atmosféru nadlackých domácností. „Išli sme na výzdobu toho nášho priestoru. Domček je ozdobený ako niekedy predná izba, že v strede medzi oknami je zrkadlo, rodinná fotka a biele vyšívané krásne záclony,“ vysvetlila pani Dováľová.

Súčasťou expozície boli aj staré rodinné fotografie, ktoré mali pripomenúť, že pre nadlackú komunitu boli v minulosti typické mnohodetné a početné rodiny. Fotografie pochádzali nielen z rodinného archívu Anny Dováľovej, ale aj od jej blízkych a známych.

Symbolika a živé remeslo

Stánok obohatili aj figuríny odeté do pracovného kroja, ktorý sa nosil pri zabíjačke, čo bola jedna z vedľajších tém prezentácie. Pred nimi bol umiestnený stôl so symbolickými predmetmi: chlieb ako dar Boží, svieca symbolizujúca život a vzácny Tranoscius, vydanie z roku 1886. Tieto prvky spoločne vytvárali obraz hlboko zakorenenej viery a úcty k tradíciám.

Pani Dováľová návštevníkom na mieste predvádzala aj umenie vyšívania, konkrétne techniku maľovania ihlou. Zároveň priblížila, že pre Nadlak boli typické najmä biele dierkované výšivky, známe ako „rišelié“ alebo „madeira“. „Tým sa robili spodné sukne alebo záclony, ktoré sú aj na tých oknách,“ dodala. Pripomenula tiež, že hoci sa tieto techniky pôvodne robili výlučne ručne, neskôr si ženy prácu uľahčili použitím šijacích strojov.

Účasť nadlackej komunity na Krajinskom dvore je viac než len prezentáciou gastronómie a remesiel. Je to živá spomienka na minulosť, oslava rodinných hodnôt a snaha o zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie. Ako môže moderná doba čerpať inšpiráciu z hodnôt, ako sú rodinná súdržnosť a úcta k tradíciám, ktoré boli pre našich predkov samozrejmosťou? Práve takéto podujatia otvárajú priestor na zamyslenie sa nad týmito otázkami.

Pre CINK pripravil: Jozef Zifčák
FOTO: Jozef Zifčák

Pozrite si aj stránky: Krajania na Detve, Folklórne slávnosti pod Poľanou

Detva 14. júla (CINK) - Folklórne slávnosti pod Poľanou (FSP) v Detve úspešne odštartovali svoj 59. ročník, no organizátori už teraz intenzívne pracujú na prípravách nadchádzajúceho, jubilejného 60. Výročia v roku 2027. Ako odhalil programový riaditeľ FSP Roman Malatinec, tohtoročná edícia je plná kvalitných programov a významných udalostí, zatiaľ čo v pozadí sa už rodia plány na veľkolepé oslavy v budúcom roku.

Pocta Viliamovi Jánovi Gruskovi a bohatý program

Tohtoročné slávnosti sa nesú v znamení významnej pocty. Amfiteáter, srdce festivalu, bol v júni 2026 oficiálne pomenovaný po svojom architektovi, významnom etnografovi a scénografovi Viliamovi Jánovi Gruskovi. Na jeho počesť sa v piatok 10. júla 2026 uskutočnil program “Stopy v kruhoch času”, v ktorom účinkovali mnohí umelci, ktorých Gruska počas svojho života ovplyvnil a profesionálne smeroval. “Bol to človek, ktorý dával impulzy, aj keď mal ťažkú povahu a pri tvorbe bol nekompromisný,” spomína Malatinec, ktorý sám vďačí Gruskovi za motiváciu k vysokoškolskému štúdiu.

Okrem tejto pocty festival ponúkol širokú škálu programov. Veľkému úspechu sa tešila piatková “Privítanka”, ktorá predstavila folklór z viacerých obcí Podpoľania. Už štvrtkový predvečer prilákal množstvo divákov programom “Ozveny Poľany”, ktorý predstavil osobnosti regiónu. Súčasťou štvrtkového večera bolo aj predstavenie “Pastier ľudu Detvianskeho” v podaní folklórneho súboru Podpoľanec. Ako vysvetlil Malatinec, inšpiráciu našiel v monografii Karola Antona Medveckého z roku 1905, ktorá mu poskytla bohatý materiál pre scénické spracovanie života v Detve na prelome storočí.

Krajanská nedeľa: Vitajte doma!

Neoddeliteľnou a srdcovou záležitosťou festivalu je už viac ako 50 rokov program venovaný Slovákom žijúcim v zahraničí. Krajanská nedeľa a s ňou spojený Krajanský dvor sú pre mnohých krajanov vrcholom sezóny a symbolickým návratom domov. “Keď sem prídem, (na krajnský dvor, pozn.r.) zaužíval som si pozdrav ‘vitajte doma’, lebo to je to najkrajšie, čo pre nich môžeme urobiť,” hovorí Roman Malatinec.

Krajanský dvor, ktorý funguje už viac ako desaťročie, poskytuje priestor nielen na umelecké vystúpenia, ale aj na prezentáciu tradičných remesiel a gastronómie. Návštevníci tak majú jedinečnú príležitosť osobne sa stretnúť s krajanmi z rôznych kútov sveta a spoznať, ako si aj po generáciách udržiavajú slovenskú kultúru a jazyk. Spolupráca s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí je podľa Malatinca kľúčová a festival si ju vysoko cení.

Vízie pre 60. ročník: Lúčnica aj návrat Instrumentum Excellence

Hoci detaily sú ešte predmetom schvaľovania programovou radou, plány na jubilejný 60. ročník sú ambiciózne. Malatinec prezradil, že prebiehajú rokovania s umeleckým súborom Lúčnica, ktorých vystúpenie by malo byť pripomienkou 100. nedožitých narodenín profesora Štefana Nosáľa. Ten mal k Detve a jej publiku mimoriadne hlboký a rešpektujúci vzťah.

Ďalšou víziou je obnovenie spolupráce so Slovenským národným múzeom a snaha vrátiť do Detvy výstavu “Instrumentum Excellence”, ktorá v minulosti predstavovala špičkové ľudové hudobné nástroje. Okrem toho sa chystajú spomienkové programy venované osobnostiam, ktoré festival počas šiestich dekád formovali. Organizátori zároveň zvažujú aj nové, interaktívnejšie formáty, ktoré by prilákali mladšie publikum, no k zmenám pristupujú s tradičnou detvianskou opatrnosťou. “Každý jeden krok meriame dvakrát,” dodáva Malatinec s úsmevom.

Festival v Detve tak opäť potvrdzuje svoju pozíciu nielen ako prehliadka krásy slovenského folklóru, ale aj ako živé miesto stretávania sa, spomínania a plánovania budúcnosti. Príjemné počasie a vysoká návštevnosť sú len potvrdením, že táto tradícia má v srdciach ľudí stále svoje pevné miesto.

Pre CINK pripravil: Jozef Zifčák
FOTO: Milan Alberti & FSP Detva

Kluž 12. júla (CINK) – Rumunská národná opera v Kluži (Opera Națională Română Cluj-Napoca) na svojej webovej stránke informovala, že v sobotu 27. júna 2026 o 21:00 na hlavnom pódiu na Námestí Zjednotenia (Piața Unirii) uviedla tanečné predstavenie Zvonár u Matky Božej v podaní Slovenského divadla tanca (SDT). Vstup na podujatie bol voľný. OperaclujOperacluj

Pre Slovenské divadlo tanca predstavovala účasť na festivale významnú medzinárodnú príležitosť prezentovať slovenské tanečné umenie zahraničnému publiku. „Vystupovať pod holým nebom na historickom námestí v centre Klužu pred niekoľkotisícovým publikom, bolo pre celý súbor výnimočným zážitkom. Festival bol organizačne pripravený na vysokej úrovni a vytvoril ideálne podmienky na prezentáciu nášho predstavenia,“ uviedli zástupcovia súboru.

Inscenáciu, v choreografii a réžii Jána Ďurovčíka, zaradili organizátori do programu jubilejného desiateho ročníka festivalu Opera Aperta, ktorý sa v Kluži konal od 21. do 28. júna 2026 a ktorý patrí k najväčším operným festivalom pod holým nebom v Rumunsku. ClujuInfoMusic

Predstavenie ponúka súčasný pohľad na román Victora Huga. Ďurovčíkova verzia nesleduje klasické prerozprávanie – dej zasadzuje do Paríža blízkej budúcnosti, okolo roku 2050. Tento zámer podčiarkujú kostýmy dizajnéra Lukáša Krnáča a futuristické stvárnenie katedrály Notre-Dame. Hudbu k inscenácii zložil Henrich Leško. SDT charakterizuje dielo ako „romanticko-dramatický tanečný príbeh“ plný vášne a osudu. OperaclujOperacluj

V centre príbehu stojí Quasimodo, zvonár katedrály, izolovaný od sveta a odsúdený sledovať život z výšky veží Notre-Dame. Jeho vzťah k Esmeralde tvorí dramatické jadro diela popri napätí, ktoré vyvolávajú duchovný Frollo a kapitán stráží. Inscenácia pracuje aj so symbolickou postavou – alter egom Quasimodovej matky, ktorá hlavného hrdinu sprevádza dejom. OperaclujOperacluj

V klužskom obsadení sa predstavili Lorenzo Alba (Quasimodo), Giulia Fattorini (Esmeralda), slovenský tanečník Matej Huťka (Frollo), Gennaro Desiderio (kapitán) a Millie Thompson (matka). OperaclujOperacluj.

Rumunské publikum prijalo predstavenie s mimoriadnym nadšením. Hľadisko na Námestí Únie bolo zaplnené do posledného miesta, stovky ďalších divákov sledovali predstavenie postojačky a po jeho skončení nasledoval niekoľkominútový standing ovation. Pozitívne reakcie pokračovali aj na sociálnych sieťach festivalu a Rumunskej národnej opery v Kluži.

Slovenské divadlo tanca je jediný profesionálny súbor svojho druhu na Slovensku, ktorý založil choreograf a režisér Ján Ďurovčík. Už viac než dve desaťročia uvádza tanečno-divadelné predstavenia doma i v zahraničí – vystupoval napríklad v Tokiu, Londýne, New Yorku, Pekingu, Madride, Ríme, Vancouveri či Toronte. Svetovú premiéru mala inscenácia 27. marca 2025 v bratislavskom divadle JANART. Operacluj + 2.

Na úspešnú prezentáciu v Rumunsku by chcelo Slovenské divadlo tanca nadviazať aj v budúcnosti. V pripravovanej divadelnej sezóne plánuje spoluprácu so Sibiu Ballet Theatre na spoločnom projekte Stravinsky Evening, v rámci ktorého predstaví rumunskému publiku ďalšie dielo z tvorby Jána Ďurovčíka – moderný balet Vták Ohnivák.

Pre CINK pripravil: Zifi
Foto: archív SDT

Hekkelová pripomenula, že vlani v auguste sa vo Veľkom Bánhedeši konal v poradí 4. ročník výtvarného tábora pre slovensky hovoriacich výtvarníkov. Rok predtým sa tábor konal v júli a odvtedy sa na ňom zúčastňuje aj ilustrátorka a maliarka Mária Štefanková z Nadlaku v Rumunsku a nadlacká rodáčka, teraz učiteľka v Chminianskej Novej Vsi pri Prešove Ana Hekkelová, ktorá v súčasnosti zastáva funkciu podpredsedníčky Spolku Slovákov z Rumunska, organizácie združujúcej krajanov pôvodom z Rumunska žijúcich na Slovensku.

Cieľom tohto sústredenia výtvarníkov z rôznych krajín je stvárniť svoje dojmy do výtvarnej podoby a zároveň priniesť slovenčinu späť do tejto dedinky. Výtvarníci nemajú dopredu zadané témy.

„Ťažko výtvarníkom niečo určiť. Ale vždy nás zoberú do nejakej novej obce, mesta, k nejakej pamiatke, kde je nejaké spojenie so slovenčinou a Slovákmi,“ opísala atmosféru podujatí Hekkelová.

Slovenský inštitút v Budapešti v oficiálnej správe uviedol, že výstava predstavuje výber najvýznamnejších diel 15 slovenských umelcov, ktoré vznikli počas tábora v roku 2025.

„Tábor patrí medzi významné kultúrne iniciatívy slovenskej komunity v Maďarsku a už dlhé roky prispieva k prezentácii slovenskej kultúry, výtvarného umenia a zachovávaniu slovenského kultúrneho dedičstva,“ uvádza sa v oznámení inštitútu. Aj s doplnkom, že expozícia je pre všetkých návštevníkov prístupná v Slovenskom inštitúte v Budapešti do 30. augusta 2026.

Hekkelová vzdala hold organizátorovi výtvarných táborov Jánovi Pepóovi. Pre CINK vysvetlila, že iniciátorom a zastrešovateľom tejto udalosti je „veľký nadšenec a pôvodom Slovák z Maďarska“ Janko Pepó spolu s manželkou Jolkou a skupinou Slovákov ešte žijúcich vo Veľkom Bánhedeši.

„Tým je potrebné veľmi pekne poďakovať za ich iniciatívu, snahu a veľkú obetavosť, aby takéto niečo mohlo vzniknúť a fungovať už štyri roky. Teraz v auguste sa chystá už 5. ročník výtvarného tábora, ktorý sa stáva čoraz viac populárnejší. Slovenčina sa vracia do ulíc tejto dedinky. Je to v praxi živá veľká myšlienka malého človeka s nádherným srdcom,“ povedala.

Výsledky tvorivosti pozvaných výtvarníkov sú vždy vystavené na konci každého tábora priamo na mieste ich vzniku. Na otvorenie týchto výstav pravidelne chodia veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Pavol Pavlis, parlamentný hovorca slovenskej národnostnej menšiny v maďarskom parlamente Anton Paulik, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková a iní...

Novovzniknuté obrazy z vlaňajšieho tábora, ktorých autormi boli výtvarníci zo Slovenska, Rumunska, Srbska, dokonca z Kanady, putovali po výstavách v slovenských komunitách v Maďarsku a vyvrcholením bolo stredajšie otvorenie výstavy v Budapešti, v priestoroch Slovenského inštitútu. Tento rok bol vlastne už druhý ročník takejto výstavy.

„Zistili sme, že máme veľmi veľa spoločného - jazyk, ale aj výtvarný jazyk, ktorý je vlastne medzinárodným jazykom, a tiež historické zázemie. Prosto umenie a jazyk spája ľudí a vytvára krásne veci,“ zhodnotila výsledky výtvarných táborov Ana Hekkelová.

Pre CINK pripravili: Jaromír Novak a Ana Hekkelová
Foto: Anna Hekkelová, M. Štefanková

Organizátori slávností píšu, že „v srdci rázovitého regiónu Podpoľania, pod vyhasnutým vulkánom Poľana, nájdeme mesto Detva, domov najstaršieho prírodného amfiteátru na Slovensku“. V tomto priestore, v pôsobivej prírodnej scenérii, každoročne ožíva neopakovateľná atmosféra krásy ľudových tradícií - Folklórne slávnosti pod Poľanou.

A aj tohto roku sa v rámci bohatého programu s vystúpeniami desiatok folklórnych súborov, skupín, sólistov, muzikantov a hostí zo Slovenska i zo zahraničia, uskutoční aj takzvaná Krajanská nedeľa. Pôjde v poradí už o 51. Krajanskú nedeľu na FSP v Detve. S rôznorodým programom na nej vystúpia krajania zo siedmych európskych krajín – z Českej republiky, Francúzska, Chorvátska, Maďarska, Poľska, Rumunska a Srbska.

Jozef Zifčák pre CINK pripomenul, že tohoročnou témou Krajanskej nedele je Rodina a na to sa chce aj on sústrediť v rámci svojho vystúpenia – na to, ako sa folklórne tradície medzi Slovákmi v Rumunsku – v Nadlaku a aj na lazoch v bihorskej oblasti - dedia z rodičov na deti, akú dôležitú úlohu v tomto zohráva práve rodina a odovzdávanie umeleckej štafety z generácie na generáciu.

Andreea Irena Fábriová, ešte zadychčaná po poslednej skúške v stredu večer, spresnila, že folklórny súbor Sálašan usmerňuje Kristína Jucanová a o choreografiu tohoročnej zmesi rôznych tancov s názvom “Pri jednom stole” sa postaral známy slovenský choreograf ľudového tanca Martin Urban. Tanečníci v posledných dňoch pred odchodom na Slovensko dolaďovali kroky a choreografiu v priestoroch nadlackej pobočky Demokratického zväzu Slovákov z Rumunska (DZSR).

Fábriová potvrdila, že na scéne v nedeľu ako sólistka zaspieva jednu pomalú a jednu rýchlu pesničku, spievať v rámci súboru Sálašan bude spolu s Jasmínou Polačekovou. Podľa jej slov sa k starším a osvedčeným tanečníkom súboru (Martina Zelenáková, Dárius Horváth, Aďa Bartolomejová, Vlasta Bartolomejová) po prvý raz pridajú aj mladší tanečníci, pôjde o tri páry - Renáta Csicseľová, Anisia Ungurová, Kristína Bobčoková, Valentín Mihut, Denis Šoška a Janis Kolecsko. Na tanečníkov dozrie Alena Čapradová a hudbu sa postarajú muzikanti Ciprian Vicar a Lukáš Juráš. Vystúpenie nadlackého súboru má dokopy šesť pesničiek, celkovú atmosféru im má dotvoriť Temperament cimbal orchestra.

Pre CINK pripravil: Jaromír Novak
Foto a video: A.I. Fábriová

Šothová spresnila, že študentský film natočili jej žiaci z Odboru kamera, zvuk, strih na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave na Sklenárovej ulici, pod odborným vedením učiteľky Márie Alfonzovej Dubayovej. Prvotným nápadom bolo pripomenúť si čerstvé 150. výročie narodenie Jozefa Gregora Tajovského.

Tajovský sa narodil 18. októbra 1874 a toto výročie bolo v roku 2024 zaradené aj do kalendára UNESCO. Na Slovensku si toto výročie pripomenula Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici v spolupráci s Akadémiou umení v Banskej Bystrici a obcou Tajov, ktoré spoločne v dňoch 18. a 19. októbra 2024 pripravili slávnostné podujatie k 150. výročiu jeho narodenia pod názvom „Život musí mať cveng“.

„Bolo to vlastne k 150. výročiu narodenia Tajovského. Sme škola UNESCO a UNESCO vyhlásilo rok 2024 ako rok Tajovského, takže to bolo veľmi pekné pripomenutie. Film som odprezentovala na Ministerstve zahraničných vecí SR v rámci konferencie UNESCO,“ uviedla Šothová pre CINK. Dodala, že natáčanie filmu bol zaujímavé aj pre žiakov, ktorí to vnímali ako „malé bádanie po stopách Tajovského“.

„Ja som zistila v Divadelnom ústave, že im skončila výstava o Tajovskom. Poprosila som ich, či by mohli predsa len naši žiaci prísť natočiť zopár panelov aj v sklade, kde to mali odložené... A oni to len pre našich žiakov znova nainštalovali a urobili im aj odbornú prednášku, ktorá je čiastočne aj vo filme,“ opísala momentky z natáčania.

Potvrdila zároveň, že v študentskom filme sa spomína aj Tajovského pobyt v Nadlaku a jeho spojenie s nadlackými Slovákmi. Slávny slovenský dramatik v rokoch 1904 – 1910 pôsobil ako účtovník Ľudovej banky v Nadlaku. V tomto období (1909) vydal aj známu divadelnú hru Statky – zmätky, ktorá vystihla vtedajšiu mentalitu slovenskej menšiny v Nadlaku.

„Prepojili sme to. Slováci z Nadlaku mi poslali fotografie domu, kde žil, aj odfotený stôl, za ktorým sedával a ktorý je doteraz v zborovni nadlackého lýcea,“ povedala Šothová. Ten stôl je v budove lýcea s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré dnes nesie meno tohto slovenského dramatika a spisovateľa.

Šothová sa poďakovala profesorke a fotografke Ane Rau Lehotskej a už medzitým zosnulej profesorke a režisérke ochotníckych divadelných hier Elene Kmeťovej za sprostredkovanie dobových fotografií súčasného lýcea, kde kedysi Tajovský pracoval a dodala, že tieto fotografie boli tiež zakomponované do študentského filmu. V ktorom zaznel aj odkaz na nadlackú poetku a literárnu kritičku Dagmar Maria Anoca a jej literárnu prácu o Tajovskom. vo filme sa naživo ocitol aj nadlacký rodák Pavol Rozkoš. Žiaci s ním urobili rozhovor a spisovateľ a bývalý univerzitný profesor z Temešváru im pred kamerou porozprával o Tajovského prepojení s Nadlakom, pričom vo filme je aj zmienka o knihe, ktorú napísal, s názvom „Spomienky Nadlačanov na Tajovského“. Ani sa všetko z toho, čo hovoril, do filmu nedostalo...

Rozkoš s ďalšími nadlackými autormi v pôsobivej knižočke zmapoval pobyt klasika slovenskej literatúry medzi dolnozemskými Slovákmi, pričom jednotlivé príspevky dokumentujú, že necelých šesť rokov, ktoré Tajovský prežil v Nadlaku, zanechali hlboké stopy v povedomí Nadlačanov.

Pavol Rozkoš v roku 2004 – vtedy ako predseda Spolku Slovákov z Rumunska v Bratislave - pri príležitosti stého výročia príchodu Jozefa Gregora Tajovského za bankového úradníka do Nadlaku, pripravil v Bratislave vedeckú prednášku J. G. Tajovský v spomienkach Nadlačanov.

„Vzniklo veľmi pekné prepojenie, aj spomienka na knihu aj veľmi pekná výpoveď pána Rozkoša, ktorý vedel veľa podrobností. Ten film je veľmi pekne urobený,“ povedala Šothová, Spresnila, že žiakom ukázala, kde sú pamätné tabule o J.G. Tajovskom, navštívili aj Tajovského dom na Tajovského ulici, zvonku si to nafotili a nafilmovali, rovnako aj pamätnú tabuľu na Eximbanke v centre mesta na Grösslingovej ulici, kde Tajovský pracoval v Legionárskej banke. Vyjadrila ľútosť, že sa študentom z rôznych dôvodov nepodarilo vycestovať aj do Tajova, do rodiska slávneho literáta, kde je Tajovského múzeum. Ale ako dodala, film možno dopracovať a ak bude príležitosť aj rozšíriť. Spresnila, že študentský film je voľne dostupný a v prípade záujmu ho vie zaslať redakciám či inštitúciám Slovákov na Dolnej zemi.

Redakcia CINK ho ponúka tu:

Pre CINK pripravil: Jaromír Novak
Foto: Jaromír Novak, A. Rau Lehotská, archív E. Šothovej

Vyhlásenie výsledkov súťaže sa tradične viaže na 5. júl – Deň zahraničných Slovákov. V poradí v VII. ročníku tejto súťaže bolo udelených 13. cien v kategóriách Próza a Poézia, tri ceny si odnesú autori pôvodom z Rumunska.

V rámci Prózy III. Cenu v kategórii žiakov základných škôl získala Natalia Mihuț za text s názvom Môj prvý tábor. I. cenu v kategórii dospelých si preberie Jasmina Krnáčová z Nadlaku za autorský text s prvkami nadlackého nárečia Píšem ti po desiatich rokoch, apouka.

V sekcii Poézia spomedzi krajanov pôvodom z Rumunska v tohoročnej súťaži zabodovala rodáčka z Nadlaku Ana Hekkelová prihlásená do súťaže za Spolok Slovákov z Rumunska. V rámci cyklu jej štyroch básní Ilúzie bytia porota III. cenou v kategórii dospelých ocenila báseň Pominuteľnosť jesenného lístia.

Obe diela ponúkame našim čitateľom.

x x x
Anna Hekkelová

Pominuteľnosť jesenného lístia

Keď ubúdajú rovesníci,
tak tichý smútok strieda tvrdý údes,
či ďalšia kocka na nás padne,
lebo nikto nevie dokedy bude.
Koľko splnov ešte zvládne.

Keď odchádzajú kamaráti,
listujeme v zbierke toku života,
čas, čo zobral, už nevráti...
Neviem, či sú to čriepky
neúplné, z ktorých sála clivota,
alebo kúsky mozaiky skvelého diela života.
Kúsky drahých,
ktorých sme len v zlomku cesty smeli sprevádzať.

Keď odchádzajú priatelia,
naša (ne)smrteľnosť z mladosti
má veľmi krehké putá.
a myšlienka na pominuteľnosť
jesenného lístia v nás
nás čoraz viac púta.

- - - - - -

Jasmína Krnáčová

Píšem ti po desiatich rokov, apouka

Nekceu som ta badurgať Miňa moja, ale nahali ma nohe. Tu som pri oučiarni spadou a viac som sa nemohou zodvinuť. Nekceu som kríkať za tebou, žebi ma susedouci nepočúli.

To boli tvoje posledné slová. Už desať rokov. Ani teraz sa neviem rozpamätať. Aj teraz cítim strach, že ťa niekedy stratím, predsa už nie si tu, a tak ma zachváti smútok a sa prebudím do reality.

Myslím, že nás každý deň pozeráš, že máš čisté okno, aby si nás dobre videl, a ak nie ti dám ja pár detailov čo sa tu deje. Apouka, smutný sme od tvojho odchodu, hľadáme teba v každej starej osobe. Viem, že nás vidíš šťastných, áno sme šťastní, ale to neznamená že nám nechýbe tvoja osoba, ale že naučili sme sa s tvojou neprítomnosťou žiť. A vďaka Bohu, že si nás tak vychoval a pre život pripravil, bez tvojej prípravy by tu bol každý deň ťažký.

Pred desiatimi rokmi, ulica bola celá zelená, kvety všade po záhradky, čerešňa rozkvitnutá, všade voňal život, susedia ste tuná boli všetci, teraz už celá ulica ostala ochudobnená, lebo tí čo jej farbu dodávali, opustili svet.

Apouka aj tvoja lavica už stratila farbu, lúšti sa z nej drevo, čo koľko sme ju farbili posledné roky, žiadna farba na nej nezostáva. Orech čo ti držal tieň v každý letný deň, je aj teraz tu, ale nie až taký bohatý, lebo sám zacítil, že nemá sa mu kto tešiť a komu držať tieň, aj on sa cítil opustený, ani orechy už dávno nemal.

Priznávam sa ti, že aj ja som sa cítila opustená, ale časom som viac rozumela a zmierila som sa s tvojou smrťou. Už si bol tak unavený držať všetko ťažko na tých ramenách, vydržal si všetko ako hrdina, aspoň v poslednej chvíle si sa netrápil. Nenechal si nás, aby sme si ťa pamätali bezmocného. Ostal nám v pamäti vytlačený obraz toho najmocnejšieho človeka, ktorý nám bol vzor v živote.

Vždy keď cítim, že na teba a na tvoju prítomnosť zabúdam, spomínam si ako sa tvoja košeľa cítila, spomínam si ako sme spolu strávili letné dni, ako sa každý deň cítil nekonečný. Pamätáš ako horný diel košele ma vždy upokojoval a uspával?

No Miňa, už ma nahaj, už si ľahni spať, dosť bolo.

To boli tvoje každovečerné slová. Do pätnástke som spolu s tebou spávala, lebo iba vedľa teba som sa cítila bezpečne. Sama som do toho veku nemohla uspať, a tak som sa pred každým spánkom hrala s tvojou košeľou, pokiaľ som zaspala. Spomínam si na tú vôňu, starej košele čo voňala na teba, na mocného človeka, čo bol stále usmiaty a sa nevzdal nikdy v živote. Na to mäkké plátno, čo ti nikdy nedráždilo pokožku a si tie košele tak rad obliekal. V celom dome prevládala dobrá nálada.

Po tvojej smrti sa tu všetko zmenilo, už z domu ten život unikol, ani psíky už nemáme, mama ostarieva vidím jej vrásky ako jej tvár napádajú každý deň. Otec aj ten sa už pomaly stráca v starobe, nemôže sa s jeho vekom zmieriť. Paulinka s Tvojím Nanom, vieš apouka, rastú už toho roku, dajú život dalším malým verziám samých seba, keby si ich videl ako vyrástli, ale aj oni na teba myslia a spomínajú si často na výchovu ktorú si im dal. Susedu Anču som už nevidela takú šťastnú ako, keď s tebou pod orechom sedávala, roky aj cez tú krásu prešli. O tvojich kamarátov ti veľa nebudem vypisovať, veď ste sa tam už dávno stretli.

Neostala by som už iba ja. Ja tvoja Miňa… Veľa sa zmenilo to malé dievča čo si spoznal pred dvadsiatimi siedmimi rokmi. Pokožka na tvári sa mi začína napínať, aj keď je pre mňa ťažké si to priznať. Nemôžem sa zmieriť s mojím aktuálnym vekom, ale tak to má byť, Nie? Aj vám bolo ťažko si myslím zmieriť sa s dospelosťou.

Dovolila som si pred tromi rokmi žiť, tak ako som vždy snívala, keby si vedel že sa mi aj matematika lepšie darí, nemohol by si tomu uveriť. Hoci prešli desať rokov, žiješ v mojej pamäti a v mojom srdci, viac ako v prvom dni, keď sa nám pohľady stretli. Poniekedy aj teraz cítim pocit, teplých náruči čo ma po každodenných školských hodinách na ulici výtali.

Hotová škola na neska Miňa? Ideme sa naobedovať a potom sa choj učiť, žebi si nerobila taško keď narastieš.

Chcem ti povedať, že mal si pravdu, nepracujem ťažko, netrápim sa pri každodennej práci, ale všetko to čo robím dáva mi dobrú náladu, a zmysel každý deň pokračovať a dosiahnuť dokonalosť.

Privítal si ma do kuchyne, kde vôňa pražených vajec bola vsiaknutá v starých stien. Hrubá, suchá Nadlacká klobása červenala starý žltý nožík a štipľavú chuť po kuchyne rozhádzala. Vždy som sa prvá naobedovala, ale prežúvala som jedlo pokiaľ si sa aj ty nenajedol, aby som ťa pri stole samého nenechala. Pamätáš ako sme spolu celá rodina večerali? Tie mamoukine pečené krumple v sedliackej peci. Už to zakapalo, ani neviem, kedy bolo posledný krát, keď sme také lakoty jedli, alebo, keď sme všetci boli doma…

Veľa ťa zdržiavať už nebudem, ale vieš po tvojej smrti, sa tvoja spomienka začínala strácať a tak uchýlila som sa v písaniu, kde ťa môžem vidieť, cítiť a pamätať si ťa presne takého, aký si bol. Na mojich stranách zostaneš navždy vypísaný, a budem tie spoločné chvíle prežívať za každým, keď sa hrot pera dotkne papiera a bude sa po ňom pohybovať. S každou zapísanou spomienkou si pre mňa živší a bližšie ako kedykoľvek predtým.

Každou napísanou stranou prežívam všetky tie jedinečné chvíle, ktoré nám Boh dal, také krásne, ktoré ma poznačili ako človeka, ako ženu, ktorou som sa dnes stala. Všetko je vďaka tebe, bez teba by som nebola tým, kým som dnes.

Za všetko ti dnes ďakujem a sľubujem, že nebudeš, len jednoduchou spomienkou, ktorá sa časom stratí, ale budeš tou najkrajšou spomienkou, ktorú sľubujem, že každý bude poznať, ktorá bude žiť aj o sto rokov s rovnakou krásou. Tvoje meno žije aj po smrti.
Pre tú najkrajšiu spomienku, od Mine!

Vyhlásenie výsledkov súťaže sa tradične viaže na 5. júl – Deň zahraničných Slovákov, čo symbolicky zdôrazňuje význam literárnej tvorby ako jedného z pilierov zachovania jazyka, kultúry a identity Slovákov žijúcich mimo územia Slovenska.

Literárna súťaž Dolnozemské zlaté pero sa v priebehu rokov vyprofilovala na jedinečný dolnozemský literárny priestor a prirodzenú platformu pre autorov tvoriacich v slovenskom jazyku mimo územia Slovenska. Súťaž doteraz vyhlasoval Spolok Slovákov z Bulharska. Ako však v januári pre CINK uviedla predsedníčka tohto spolku Katarína Koňariková v poradí siedmy ročník súťaže už vyhlasuje Združenie spolkov dolnozemských Slovákov, ktoré zastrešuje krajanské spolky Slovákov z Bulharska, Maďarska, Rumunska a Srbska, pôsobiace na Slovensku. Koňariková je po dohode štyroch uvedených spolkov predsedníčkou Združenie spolkov dolnozemských Slovákov

„Súťaž dnes už neoslovuje jednotlivcov, ale celé komunity,“ vysvetlila Koňariková pre CINK.

V oznámení združenia sa uvádza, že v kategórii PRÓZA po zvážení všetkých zaslaných prác medzinárodná porota rozhodla, že v I. kategórii (žiaci základných škôl) I. cenu získal Miroslav Hemela z Báčskeho Petrovca (Srbsko) za dielo Škola naopak. Z II. Ceny sa môže tešiť Larisa Valentíková tiež z Báčskeho Petrovca za dielo Psík a jeho nový kamarát a III. Cenu získala Natalia Mihuț z Nadlaku (Rumunsko) za text Môj prvý tábor. Ceny v II. kategórii (študenti gymnázií a stredných škôl) neboli udelené a v rámci III. kategórie (dospelí) si I. cenu odnáša Jasmina Krnáčová z Nadlaku za autorský text Píšem ti po desiatich rokoch, apouka. II. cenu získal Ján Špringeľ z Kovačice (Srbsko) za dielo Ňaňa; Judita: jeden život a III. Cenu dostane Alžbeta Strapáková zo Spolku Slovákov z Maďarska (Slovensko) za dielo s názvom Elba. Špeciálna cena poroty v rámci prózy pôjde do rúk Márie Feješovej tiež zo Spolku Slovákov z Maďarska za príspevok Tichý hrdina s veľkým srdcom.

V sekcii POÉZIA v I. kategórii I. cenu získal Bence Balázs zo Slovenského Komlóša (Maďarsko) za báseň Slepý život. II. cena si preberie Maia Acsai tiež zo Slovenského Komlóša za dielo Ponožky a aj III. cena poputuje do tejto lokality a dostane ju Egon Lakatoš za príspevok Vojna v ringu. Ceny v rámci II. kategórie neboli udelené a pri III. kategórii I. cenu získala Alexandra Vranič z Nového Sadu (Srbsko) za dielo Zošívanie črepín. II. cena udelená nebola a z III. ceny sa teší rodáčka z Nadlaku Ana Hekkelová zo Spolku Slovákov z Rumunska (Slovensko) za básnické dielo Pominuteľnosť jesenného lístia.

CINK blahoželá všetkým výhercom ako aj všetkým účastníkom tohoročnej súťaže, ktorí stihli poslať svoje diela do 1. mája, a ponúka svojim čitateľom text dvoch (z troch) výhercov pôvodom z Rumunska.

Pre CINK pripravil: Jaromír Novak
Foto: Jaromír Novak

Základný kameň Pamätníka slovenského vysťahovalectva, dovezený zo slovenskej osady Tardoš v Maďarsku, je v Sade Janka Kráľa už 26 rokov. Pani Repčeková pripomenula, že ÚSŽZ mal ambície, aby aj budúci pamätník stál v parku pri Dunaji, ale príslušné úrady to odmietli s poukázaním, že ide o záplavovú oblasť.

„Aj napriek tomu, že to má 4,5 tony a myslím si, že by to Dunaj neodplavil ani v najväčšej nárazovej vlne. Ale rešpektujeme pravidlá. Nepovoľujú sa tu ďalšie nové stavby. A my sme potom hľadali nové umiestnenie. Na veľké pochopenie sme natrafili v mestskej časti Ružinov u tamojšieho pána starostu. Uzavreli sme aj memorandum o spolupráci,“ vysvetlila Repčeková.

Starosta mestskej časti Ružinov Martin Chren úradu ponúkol tri - štyri možné umiestnenia budúceho pamätníka a spoločne vybrali Park Alfréda Wetzlera pred Paneurópskou vysokou školou kvôli tomu, že je dobre dostupný, je tam parkovisko a je tam aj amfiteáter, ktorý čaká na opravu.

„To znamená, že naozaj tam budú pekné priestory na sedenie. Tie už nemusíme riešiť. Je tam dotiahnutá technická infraštruktúra, dá sa potom odtiaľ urobiť aj pekné vysielanie, bude možné sa aj pre viacej ľudí zúčastniť aktivít,“ spresnila šéfka ÚSŽZ.

Dodala, že postup je taký, že najprv bolo uzavreté memorandum s vlastníkom pozemku, s hlavným mestom Bratislava, cez podnet na kultúrnu komisiu. Kultúrna komisia s tým súhlasila, príslušný pozemok bude odstúpený mestskej časti Ružinov.

„Dostali sme pomoc zo Slovenskej komory architektov, ktorých sme oslovili a teraz oni riešia štúdiu realizovateľnosti. Tá by mala byť hotová v najbližších dňoch. Taká predštúdia, ktorá hovorí o tom kde to bude, aké sú tam technické prístupy a čo všetko treba robiť. Predpokladám, že na základe toho sa nám podarí ešte v tomto roku vyhlásiť architektonickú súťaž,“ vysvetlila Repčeková.

Na otázku CINK ako by pamätník vysťahovalectva mohol vyzerať a aká je „filozofia“ za tým, Repčeková spresnila, že pamätník by mal vystihnúť niečo z dejín vysťahovalectva. V tomto smere bude oslovená aj Nadácia Národný pamätník slovenského vysťahovalectva, aby poskytla svoje podnety.

„Ale konečný výstup bude závisieť od umelcov. Bude to v réžii Slovenskej komory architektov, bude to odborný a nestranný prístup. Nikto nás nebude môcť obviniť, že do niečoho zasahujeme,“ opísala situáciu.

Repčeková spresnila, že to bude pamätník pre všetkých vysťahovalcov, pretože tak ako sa Slováci sťahovali na Dolnú zem, rovnako odchádzali aj do Ameriky, Kanady a Južnej Ameriky. Pripomenula pri tejto príležitosti, že práve v tomto roku si Slováci pripomenú 100. výročie slovenského spolku v Buenos Aires v Argentíne.

Repčeková ocenila bohatú spoluprácu ÚSŽZ so Slovákmi z Dolnej zeme, zároveň však pripomenula, že táto kooperácia má osobitný charakter, pretože Slováci z týchto krajín (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) spadajú pod takzvanú „autochtónnu menšinu“, ktorá je podporovaná vládami krajín, v ktorých pôsobia.

„Samozrejme, väčšia časť, alebo najviac Slovákov žije v Amerike. A najmenej ich máme v Tanzánii, štyroch identifikovaných. Dúfam, že sa tam tá komunita tiež rozrastie. Ale je to aj o tom, že práve v tej západnej Európe Slováci potrebujú naozaj taký všestranný prístup. Že tam je to viac orientované na zachovanie jazyka, na vytváranie vzdelávacích centier, na podporu učebnými a didaktickými pomôckami, pretože na Dolnej zemi sú krajanské školy zaradené do štátneho školského systému, čiže tam to funguje,“ vysvetlila.

Repčeková zdôraznila, že Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí oceňuje skutočnosť, že v krajinách západnej Európy vznikajú nové krajanské organizácie a spolky, že sa medzi sebou partnersky prepájajú a tá „profesionálna diaspóra“ vytvára aj spoločné aktivity. „To je téma, ktorou sa chceme intenzívnejšie zaoberať v budúcnosti. Chceli by sme také to silnejšie prepojenie so Slovenskom, aby sa aby sa využil ten potenciál aj v prospech Slovenska,“ odkázala Repčeková.

Pre CINK pripravil: Jaromír Novak
Foto: Jaromír Novak

Poslanec upozornil, že dňa 5. júla si s úctou pripomíname Pamätný deň Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý je venovaný všetkým Slovákom, ktorí kdekoľvek vo svete sa nachádzajú s hrdosťou uchovávajú slovenský jazyk, kultúru, tradície a národnú identitu.

Pripomenul, že tento pamätný deň bol ustanovený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch a jeho súčasné pomenovanie je v súlade so zákonom č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Ocenil, že tento zákon potvrdzuje trvalú podporu Slovenskej republiky svojim krajanom roztrúseným po svete a ich význam pri zachovávaní slovenského jazyka, kultúry a národného dedičstva.

“Pri tejto slávnostnej príležitosti prajem všetkým Slovákom žijúcim vo svete pevné zdravie, pokoj, prosperitu a veľa osobných i pracovných úspechov. Všetko najlepšie všetkým Slovákom žijúcim po celom svete! Všetko najlepšie Slovenskej republike!” uviedol Merka na sociálnje sieti. Svoje blahoželanie adresoval tiež všetkým krajinám, ktoré uznávajú, rešpektujú a podporujú slovenské komunity a slovenskú národnostnú menšinu na svojom území, “čím prispievajú k zachovaniu ich identity, kultúry a tradícií”.

Pre CINK pripravil Jaromír Novak
Foto: archív A. Merka