Priznám sa: aj ja to robím. Vyjdem z domu, strčím si slúchadlá do uší, stlačím to malé tlačidlo — a svet stíchne. Ulica, autá, vrabce, sused, čo ma zdraví. Všetko sa stiahne za jemnú vatovú clonu. Je to príjemné. A je to presne to, na čo bolo aktívne potláčanie hluku vymyslené: aby ste v lietadle alebo v hlučnej kancelárii prežili tých pár hodín bez toho, aby vám hučanie rozožralo nervy.

Lenže — kto z nás to používa len tam?

Slúchadlá s aktívnym potláčaním hluku (to známe ANC) sa medzitým stali našou každodennou výbavou. Nosíme ich na chodníku, na priechode, na kolobežke, v autobuse. Funkciu, ktorá mala byť výnimkou pre chvíle, keď naozaj nechceme počuť vonkajší svet, sme premenili na predvolený stav. A ten vonkajší svet — ten, ktorý sme práve vypli — má občas dôležitú správu. Napríklad: pozor, ide na teba bicykel.

Čísla na to existujú, hoci ich treba brať s rezervou, lebo ich dodala automobilka. V Londýne vraj kolízie medzi cyklistami a chodcami vlani stúpli o 24 % a slúchadlá s potláčaním hluku majú byť jedným z dôvodov. Či je tá súvislosť naozaj taká priama, alebo skôr šikovné rámcovanie, nechám na čitateľa. Ale skúsenosť to potvrdzuje: zvonček, ktorý kedysi stačil, dnes jednoducho neprejde.

A presne tu sa začína dnešná pikoška. Lebo kým si my zatvárame uši, niekto musí vymyslieť, ako sa k nám ešte dozvoní. A tým niekým je — celkom prekvapivo — výrobca áut.

Automobilka Škoda prišla so zvončekom menom DuoBell. Spolu s akustikmi z University of Salford zo Spojeného kráľovstva hľadali medzeru - frekvenciu, ktorú slúchadlá nedokážu spoľahlivo prehlušiť. A našli ju: úzke pásmo medzi 750 a 780 hertzami, akúsi „bezpečnostnú medzeru“, cez ktorú sa zvuk prešmykne aj cez najlepší algoritmus.

Krása je v tom, ako jednoducho to vyriešili. Žiadna elektronika, žiadna batéria, žiadny ďalší smart-gadget, čo treba nabíjať. Čisto mechanický zvonček s druhým rezonátorom a špeciálnym kladivkom, ktoré bije rýchlo a nepravidelne — a práve tá nepravidelnosť mätie algoritmus, zvyknutý predpovedať a rušiť pravidelné zvuky. Analógové riešenie digitálneho problému, ako to sami nazvali.

A funguje to: v reálnych testoch s kuriérmi v Londýne mali chodci so slúchadlami až o 22 metrov viac priestoru zareagovať. To je presne ten rozdiel medzi „uhol som“ a „nestihol som uhnúť“.

Nebuďme však naivní — je to aj výborná reklamná kampaň, postavená spolu s reklamnou agentúrou. Zvonček si zatiaľ ani nekúpiš. Škoda výskum jednoducho zverejnila zadarmo, nech si ho použije, kto chce. Pekné gesto a zároveň dokonalá značková aura. Dá sa to čítať obojako.

Ale čo ma na tom baví najviac, je tá hlbšia absurdita. Vzali sme obyčajný, sto rokov takmer nezmenený predmet — cinkajúci zvonček na riadidlách — a museli sme ho prekonštruovať tak, aby prekabátil umelú inteligenciu. Nie aby bol hlasnejší. Aby bol prefíkanejší.

A v tom je celá poetika tejto doby. Najprv si postavíme digitálnu stenu, aby nás svet nerušil. Potom zistíme, že tá stena nás odreže aj od vecí, ktoré počuť potrebujeme. A tak pristaviame ďalšiu vrstvu techniky — tentoraz analógovú — len aby prebila tú prvú.

Otázka, ktorú si kladiem, kým si zase strkám slúchadlá do uší: koľko vrstiev ešte pridáme, kým si priznáme, že na chodníku má možno svet predsa len právo ozvať sa?

Lebo zvonček, ktorý musí oklamať slúchadlá, je vlastne celkom smutný vynález. Aj keď geniálny.

Zdroje a ďalšie čítanie

• Škoda Storyboard — DuoBell

• BikeRadar — ako to funguje

• Dezeen — DuoBell a slúchadlá s ANC

• Cyclingnews — technológia zadarmo

Pikoška vznikla na základe rešerše aktuálnych zdrojov o projekte Škoda DuoBell.

Cink Tech & Think — cinkTT14 · ZIFI · apríl 2026

Foto kredit: Škoda

YouTube spustil nástroj, ktorý ti dovolí vyhĺdať a stiahnuť videá, kde niekto použil tvoju tvár cez AI bez tvojho súhlasu. Znie to ako ochrana. Ale čo všetko musíš dať, aby si ju dostal? Štyri hlasy, jedna otázka — novinár, filozof, sociológ, IT expert.

Autor: ZIFI

Mám na YouTube zopár videí, ktoré nezmažem nikdy. Záznamy z festivalu Cez Nadlak je…, kde spievajú a hrajú ľudia, z ktorých niektorí už nežijú. Tvár mojich rodičov v publiku. Spoznávacie štítky v tvare nadlackých uteráčikov. To nie sú „obsahové aktíva“. To je pamäť — moja aj komunity.

A práve preto ma najnovšia správa zastavila viac, než som čakal. YouTube otvoril nástroj zvaný likeness detection — rozpoznávanie podobizne. Funguje jednoducho: nahráš sken svojej tváre, systém potom prehĺdáva nové videá a upozorní ťa, keď sa niekde objaví niečo, čo vyzerá ako ty — vytvorené alebo upravené umelou inteligenciou. Ak sa ti to nepáči, môžeš požiadať o stiahnutie.

Najprv to dostali len veľkí tvorcovia. Potom politici, úradníci, novinári. Potom celebrity a hudobníci — aj tí, čo na YouTube nikdy nič nenahrali. A teraz, od jari 2026, v podstate ktokoľvek nad osemnásť rokov. Aj ja. Aj ty.

Lenže tu sa to začína komplikovať. Aby ma platforma chránila pred zneužitím mojej tváre, najprv jej musím tú tvár odovzdať. Doklad totožnosti. Selfie video. Biometrický profil, z ktorého si systém vytvorí môj digitálny odtlačok. Dávam svoju najintímnejšiu identifikáciu — tú, ktorú nosím od narodenia a nedá sa zmeniť ako heslo — firme, ktorá zároveň trénuje jeden z najmocnejších AI modelov na svete.

Je to ochrana? Alebo je to obchod, v ktorom platím tým jediným, čo sa nedá nahradiť?

Nemám na to hotovú odpoveď. Mám len otázku, ktorá sa mi nedá odložiť — a tak som, ako už v tejto sekcii býva zvykom, pozval k stolu štyri hlasy, aby sme ju obišli z viacerých strán.

HLAS PRVÝ — Novinár: kde je príbeh a kde je konflikt

Príbeh je čistý a má dva oblúky. Prvý je oslobodzujúci: konečne nástroj, ktorý dáva obyčajnému človeku zbraň proti deepfaku. Doteraz mali túto možnosť len tí, čo si platili drahé firmy na ochranu identity. Teraz ju má — aspoň na papieri — každý.

Druhý oblúk je tienistý a práve ten robí z toho reportáž, nie tlačovku. YouTube otvoril nástroj po vlnách: najprv tvorcovia v partnerskom programe (jeseň 2025), potom v marci 2026 pilotná skupina politikov, úradníkov a novinárov, v apríli zábavný priemysel cez veľké talentové agentúry, a napokon širokým rozšírením takmer všetci dospelí. Tá postupnosť nie je náhoda. Je to klasické testovanie infraštruktúry na najmenej rizikových skupinách, kým sa otvoria dvere miliardám.

A je tu háčik, ktorý sa v nadšených titulkoch stráca: detekcia nezaručuje odstránenie. Paródia a satira zostávajú chránené. YouTube každú žiadosť posudzuje cez svoje pravidlá o súkromí — a sám priznáva, že skutočných stiahnutí je málo. Najčastejšia reakcia po upozornení je vraj „pozrel som to, ale som s tým v poriadku“. Otázka pre novinára znie: je to preto, že ľuďom deepfaky neprekážajú? Alebo preto, že nikto poriadne nerozumie, čo tým tlačidlom vlastne získa?

HLAS DRUHÝ — Filozof: čo dávame, keď sa chceme chrániť

Začnem rozlíšením, lebo bez neho sa debata rozpadne. Tvár nie je heslo. Heslo, ktoré niekto ukradne, zmeníš. Tvár nezmeníš. Je to to, čo fenomenológ nazval telom, ktorým som — nie telo, ktoré mám, ale telo, ktorým som vo svete prítomný. Odovzdať jeho biometrický model je niečo iné než odovzdať údaj.

A tu je tá etická špina pod nechtami: aby ma systém chránil pred privlastnením mojej podobizne, žiada, aby som mu tú podobizeň najprv prepožičal. Je to logika, ktorú poznáme — musíš sa vzdať časti súkromia, aby si súkromie získal. Niekedy je to férový obchod. Ale férovosť obchodu závisí od toho, čo s tým druhá strana môže robiť, a ako dlho.

Položme tú nepríjemnú otázku nahlas: keď dám platforme svoju tvár výslovne preto, aby chránila moju identitu, smie ju použiť na čokoľvek iné? Odborníci varujú, že ten istý materiál by teoreticky mohol poslúžiť aj na trénovanie modelov. YouTube to popiera a sľubuje, že biometrické dáta možno kedykoľvek zmazať. Ale dôvera nie je dokázateľná dopredu — je to stávka. A pri stávke o vlastnú tvár sa oplatí vedieť, čo presne klademe na stôl.

HLAS TRETÍ — Sociológ: kto je chránený a kto nie

Pozrime sa, komu nástroj prišiel ako prvému, lebo poradie odhaľuje hodnoty. Najprv veľkí tvorcovia s príjmom. Potom mocní — politici a verejní činitelia. Potom celebrity cez agentúry s právnikmi. Bežný človek prišiel na rad posledný.

To nie je sprisahanie, je to gravitácia. Ochrana identity tiečie najprv tam, kde je riziko zneužitia komerčne najnákladnejšie. Lenže škoda z deepfaku nie je len finančná. Pre učiteľku z malej obce, ktorej tvár niekto vloží do potupného videa, je ujma rovnako reálna ako pre herca — len nemá agentúru, ktorá za ňu vybaví stiahnutie, ani čas predierať sa formulárom.

A je tu druhá vrstva, ktorá sa týka nás v diaspóre obzvlášť. Naša komunitná pamäť žije čoraz viac na týchto platformách — záznamy festivalov, svadieb, pohrebov, hlasov, ktoré inde neexistujú. Zverili sme svoju tvár aj tvár svojich blízkych súkromnej firme dávno predtým, než nám ponúkla „ochranu“. Nástroj, ktorý nás má chrániť, je tak zároveň priznaním, že sme už dlho odkázaní na milosť toho, kto archív vlastní.

HLAS ŠTVRTÝ — IT expert: ako to technicky funguje, bez mystiky

Odložme poetiku. Mechanizmus je príbuzný systému Content ID, ktorý YouTube používa takmer dve desaťročia na hľadanie chráneného obsahu. Rozdiel: Content ID hľadá vlastníctvo diela, likeness detection hľadá identitu osoby.

Postup je takýto. V YouTube Studio prejdeš do sekcie Content detection → Likeness. Naskenuješ QR kód telefónom, nahráš štátny doklad totožnosti a dokončíš overenie cez selfie video. Z tohto materiálu systém vytvorí tvoj referenčný „likeness profil“ — matematický model tváre. Pri každom novom videu potom porovnáva, či sa v ňom tento model neobjaví. Zhody vidíš v tej istej záložke, kde môžeš podať žiadosť o stiahnutie a vysvetliť, ako bola tvoja podobizeň použitá.

Tri vecné poznámky bez emócií. Po prvé: zatiaľ to hľadá len tvár, nie hlas — na audio sa pracuje. Po druhé: musíš mať nad osemnásť a byť vlastníkom alebo správcom kanála; funkcia je stále experimentálna a v niektorých krajinách nedostupná. Po tretie, a to je pre inžiniera najdôležitejšie: vytváraš centralizovanú biometrickú databázu tvárí dobrovoľne nahraných používateľmi. Či je to bezpečné, nezávisí od toho, čo systém robí dnes, ale od toho, čo s ním pôjde robiť zajtra a kto k nemu bude mať prístup.

Kde to sedí a kde nie

Dobrý titulok, ale nie celá pravda. Tu je čestné zhrnutie.

SEDÍ

Prvýkrát má obyčajný človek nástroj na obranu vlastnej podobizne, ktorý bol doteraz výsadou bohatých a slávnych. Detekcia funguje na osvedčenej infraštruktúre (Content ID) a škáluje sa na miliardy videí.

NESEDÍ

Detekcia sa nezaručuje odstránenie — veľa obsahu zostane online. Chráni zatiaľ len tvár, hlas ešte nie. A za ochranu zaplatíš biometriou, ktorú odovzdávaš tým istým, pred ktorými sa vlastne chceš chrániť.

Skutočná otázka teda nie je, či nástroj funguje — technicky funguje. Otázka je, či nám vyhovuje cena, ktorú zaň zaplatíme, a či sme si vôbec všimli, že nějakú cenu platíme.

5 tvrdení, na ktorých sa zhodneme

Syntéza štyroch hlasov.

01

Rozpoznávanie podobizne je reálny pokrok — prvýkrát dáva obrane proti deepfaku masovú dostupnosť.

02

Detekcia nie je odstránenie. Nástroj len upozorní; či obsah zmizne, rozhoduje platforma cez svoje pravidlá.

03

Aby ťa systém chránil, musíš mu dať biometrický profil tváre — údaj, ktorý sa na rozdiel od hesla nedá zmeniť.

04

Poradie zavádzania — najprv mocní a bohatí, obyčajný človek posledný — odhalilo, koho identitu systém považuje za najcennejšiu.

05

Skutočná bezpečnosť sa neukazuje dnes, ale v tom, čo s centralizovanou databázou tvárí bude možné robiť zajtra.

Ako si to nastaviť — a na čo myslieť

Bez moralizovania. Ak sa rozhodneš nástroj použiť, tu je postup.

1. V YouTube Studio na počítači otvor sekciu Content detection a v nej záložku Likeness.

2. Over svoju totožnosť: naskenuj QR kód telefónom, nahraj štátny doklad a dokonči selfie video. Systém si z toho vytvorí tvoj referenčný profil.

3. Počkaj na upozornenia. Potenciálne zhody sa zobrazia v tej istej záložke — video si pozri pred tým, než čokoľvek podnikneš.

4. Ak chceš obsah dole, podaj žiadosť o stiahnutie a popis, ako bola tvoja podobizeň použitá. Pamätaj, že paródia a satira môžu zostať.

5. Ak narazíš na zneužitie hlasu (nie tváre), nahlás ho zatiaľ cez bežný proces sťažnosti na ochranu súkromia — detekcia hlasu sa ešte len chystá.

Čo ostane, keď vypneme obrazovku

Vrátim sa k tým videám z Nadlaku. Sú to tváre ľudí, ktorí mi zverili svoj hlas a svoju prítomnosť — nie preto, aby z toho bol obsah, ale aby to zostalo. A ja som ich, bez toho, aby som si to vtedy uvedomil, zveril platforme, ktorá mi dnes ponúka, že mi pomôže strážiť to, čo už dávno drží v rukách ona.

Nechcem byť ten, čo máva nie. Nástroj je dobrý — a použijem ho, keď bude treba. Ale nechápem ho ako vyriešenie problému. Chápem ho ako priznanie, že problém existuje a je väčší než jedno tlačidlo v YouTube Studio. Lebo kým sa moja tvár dá vyrobiť promptom, môže môj otec v tom publiku povedať niečo, čo nikdy nepovedal. Môže zaspievať pieseň, ktorú nikdy nespieval. A ja už nebudem pri tom, aby som povedal, že to nebol on.

Možno preto budeme čoraz viac vyhĺdávať živé stretnutia, koncerty, festivaly — miesta, kde tvár ešte nie je súbor a hlas ešte nie je model. Miesta, kde sa ľudskosť nedá sfalšovať, lebo je prítomná v tom istom čase a priestore ako my.

A ak nám raz technológia dovolí strážiť vlastnú tvár, nezabúdajme položiť tú otázku, ktorá je pod tým všetkým: komu sme ju zverili — a čo za to drží v ruke on.

#likeness-detection · #deepfake · #digitálna-identita · #biometria · #YouTube

Tento článok vznikol na základe rešerše aktuálnych zdrojov o nástroji YouTube na rozpoznávanie podobizne (likeness detection) a debaty o ochrane digitálnej identity v čase generatívnej AI.

Zdroje a ďalšie čítanie:

YouTube Blog — Likeness detection: nové možnosti ochrany podobizne

https://blog.youtube/news-and-events/

YouTube Help — Likeness detection: ako funguje a podmienky

https://support.google.com/youtube/answer/16016387

The Verge — YouTube rozširuje detekciu AI podobizne na všetkých tvorcov

https://www.theverge.com/

TechCrunch — YouTube likeness detection a otázka biometrických dát

https://techcrunch.com/

Pre CINK Tech & Think pripravil ZIFI

Cink Tech & Think — Vydanie č. 13

Odzbrojenie umelej inteligencie (AI)

Pápež Lev XIV. vyzval na „odzbrojenie“ umelej inteligencie. Za teologickým jazykom sa skrýva otázka, ktorá sa týka aj mňa, aj teba: kto nesie zodpovednosť, keď algoritmus rozhoduje o živote — a kto na tom zarába.

Autor: ZIFI

Sadnem si k tomuto textu ako človek, ktorý s technológiou žije každý deň — nie ako teológ (lebo ním nie som, hoci čo to z dejín náboženstva som už prečítal) a nie ako etik, hoci ma čoraz viac zaujíma vzťah medzi novými technológiami a etikou. Riešil som takzvané IT tikety, prekladal softvérové rozhrania, učil kolegov, ktorí sa báli kliknúť na nesprávne tlačidlo... Viem, aké je to, keď nástroj slúži. A začínam tušiť, aké je to, keď začne slúžiť niekomu inému než tomu, kto ho drží v ruke. Preto ma 25. mája 2026, keď pápež Lev XIV. predstavil svoju prvú encykliku, nezaujala ani tak teológia ako jedno použité slovo: odzbrojiť.

Stodvadsaťpäť rokov medzi dvoma revolúciami

Encykliku Magnifica Humanitas publikoval Vatikán 15. mája 2026, presne 135 rokov po Rerum novarum pápeža Leva XIII. Toto datovanie nie je náhoda, je to argument. Rerum novarum vznikla ako odpoveď na priemyselnú revolúciu — na svet, kde sa človek zrazu stal ovládačom stroja v továrni. Magnifica Humanitas má podobný odkaz a podstatu, ale pozerá sa na inú revolúciu: tú našu, algoritmickú.

Páči sa mi tá paralela, lebo je úprimná v tom, že cirkev neprichádza s ničím novým — prichádza s tou istou starou otázkou. Vtedy znela: komu patrí práca robotníka? Dnes znie: komu patrí pozornosť, rozhodnutie, tvár človeka, ktorú algoritmus spracuje na dátovú jednotku? Pápež Lev XIV. nepovažuje umelú inteligenciu len za ďalší nástroj, ale za civilizačnú zmenu, ktorá v súčasnosti ovplyvňuje prácu, politiku, vojnu aj samotné chápanie ľudskej dôstojnosti.

Odzbrojiť — ale čo to vlastne znamená

Najostrejší tón má tento dokument pri téme vojna. Pápež pokladá za neprijateľné zverovať umelej inteligencii vojenské rozhodnutia, ktoré majú za následok smrť človeka. A tu používa slovo, ktoré znie skôr z konferencie o jadrových zbraniach než z teologického textu: odzbrojenie.

„Každá technológia, ktorá umožňuje vykonať útok bez toho, aby človek videl tvár toho druhého, znižuje v konflikte morálny prah.“

Tu sa zastavím, lebo presne toto poznám z opačnej strany. Celý život pracujem s rozhraniami — s obrazovkami, ktoré stoja medzi človekom a dôsledkom jeho činu. Čím hladšie rozhranie, tým menšie trenie, menší pocit autentickosti, alebo skôr pocitu priameho kontaktu. A menšie trenie znamená ľahšie, jednoduchšie rozhodnutie. Bez výčitiek svedomia. Keď sa toto rozhranie rozšíri na bojisko, hľadí na teba autonómny systém a nikto už nevidí tvár toho, kto zomrie. Nechcem si prisvojiť toto tvrdenie, (lebo som ho niekde počul, ale neviem si spomenúť kedy a od koho) a tak ani citovať alebo parafrázovať sa mi nedá, ale je jasné, že súčasný štýl vedenia vojny je odlišný nielen z technického pohľadu, ale aj z psychologického.

Pápež svoj postoj opiera o niečo, čo cirkev hovorí už desaťročia. Argumentuje paralelou s jadrovým odzbrojením: každá veľká technologická moc zasahuje do života ľudí, a preto musí byť sprevádzaná morálnym rozlišovaním a verejnou kontrolou. Podobne aj umelá inteligencia dnes potrebuje byť „odzbrojená“ — oslobodená od logík, ktoré z nej robia nástroj nadvlády, vylučovania a smrti.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: odzbrojiť neznamená odmietnuť technológiu. Znamená to zabrániť jej v ovládnutí ľudstva. Žiadny algoritmus nemôže prevziať morálnu zodpovednosť za život a smrť človeka. A pápež dodáva vetu, ktorá sa mi na tom celom najviac páči: nestačí iba odzbrojiť, treba aj budovať.

Zisk verzus zodpovednosť

Tu sa dostávame k jadru veci, ku ktorému sa mi celý čas vracia myseľ. Lebo tento dokument nehovorí len o dronoch a autonómnych zbraniach. Hovorí aj o tom, čo celé tie zbrojné preteky poháňa. Lev XIV. vyzýva vývojárov, aby pracovali viac v záujme spoločného dobra než zisku. Ostro kritizuje súťaž v oblasti vývoja AI, poháňanú túžbou zabezpečiť si geopolitickú a obchodnú dominanciu.

Poznám to v menšej mierke. Každý produkt, umelecký, hudobný, či akýkoľvek iný, na ktorom som kedy pracoval, mal dve sily, čo ťahali za opačné konce. Jedna hovorila: urob to správne. Druhá: urob to rýchlo, lacno, a nech to vyzerá dobre na grafe, alebo pre verejnosť (PR). Väčšinou vyhrala tá druhá sila. Nie preto, že by ľudia boli zlí — ale preto, že tak bol nastavený systém odmien. A teraz si predstavme tú istú silu, ale namierenú na technológiu, ktorá triedi životopisy, schvaľuje úvery, navrhuje ciele.

Pápež to popísal obrazom, ktorý sa mi už nejaký čas ukazuje, ale v jeho vete sa jasne vykryštalizoval: “Umelá inteligencia môže zvýšiť produktivitu, no zároveň môže zmeniť človeka na položku v tabuľke nákladov.” Varuje pred svetom, v ktorom pracovníkov neriadi človek, ale algoritmus merajúci výkon, tempo a správanie bez ľudského úsudku. Zisk podľa neho nemôže byť hlavným rozhodujúcim kritériom pri technológii, ktorá mení životy miliónov ľudí. V Číne sa to už deje, len sa tieto správy možno menej dostávajú na verejnosť, a to aj vďaka nedostatku demokratickej transparentnosti v tejto krajine.

„Odzbrojiť AI znamená oslobodiť ju od mentality‚ od súťaže v ozbrojovaní.“

Keď to čítam, vidím dve mapy toho istého územia. Na jednej je napísané demokratizácia — každý môže tvoriť, každý má prístup k nástrojom, ktoré boli kedysi výsadou veľkých. Na druhej je napísané dominancia — tí istí, čo tie nástroje vyrobili, sa pretekajú, kto prvý ovládne trh, dáta, pozornosť. A najhoršie je, že obe mapy sú pravdivé súčasne. Ten istý nástroj, ktorý dáva hlas niekomu, kto ho nikdy nemal, slúži aj logike, ktorá z človeka robí číslo.

Čo s tým má spoločné jedna AI speváčka

Myslím pritom na nedávny prípad, o ktorom sme na našej stránke písali — na Lolitu Cercel, prvú rumunskú AI speváčku, ktorá za pár týždňov nazbierala milióny prehratí. Vtedy som sa pýtal, kto nesie zodpovednosť za to, že algoritmus si „vypožičiava“ prvky z rómskej kultúry a niekto na tom zarába. Pápežov list kladie tú istú otázku, len o niekoľko poschodí vyššie — nie o pesničke, ale o dronoch, o práci, o vojne, o psychológii vojaka, ktorý ráno sadne do auta, zavezie sa do práce, odpilotuje na diaľku svoj dron, ktorý možno niekoho aj zabije, a večer sa vráti domov, k večeri s rodinou, bez prirodzených výčitiek svedomia, lebo nevidel tvár toho, ktorého v ten deň zabil, čo aj - z jeho pohľadu - v oprávnenej vojne.

A je to stále tá istá otázka. Keď sa trenie zníži na nulu — keď stačí prompt, aby vznikla pieseň, alebo povel, aby vzlietol dron — kam sa stratila zodpovednosť? Nezmizla. Len sa rozplynula medzi toho, kto nástroj postavil, toho, kto ho použil, a toho, kto na ňom zarobil. A práve tá rozplynutosť je podľa mňa to, pred čím pápežský text varuje najhlasnejšie.

Hlas, ktorý nie je môj, a predsa sa s ním stotožňujem

Nie som veriaci spôsobom, ktorý by ma nútil brať encykliku ako príkaz. Beriem ju ako hlas — jeden z mnohých v debate, ktorá by sa nemala odohrávať len medzi inžiniermi a investormi, ale aj medzi tými, ktorých sa jej dôsledky najviac dotýkajú. Cirkev sa cez Magnifica Humanitas dostala do samotného centra etickej diskusie o umelej inteligencii. A je dobre, že tam je niekto, kto sa nepýta „čo to vie“ urobiť, ale „čomu to slúži“?

Slovenský preklad textu sa ešte len pripravoval, keď píšem tieto riadky, takže mnohé časti poznám len cez prepisy tlačových agentúr. Možno sa nejaký odtieň stratil v preklade... Ale tá hlavná vec sa nestratila: každá mocná technológia potrebuje niekoho, kto sa opýta na zodpovednosť skôr, než to za nás urobí samotný trh.

Nemám záver, ktorý by to celé pekne uzavrel. Mám len trhlinu, ktorá zostáva otvorená. Pápež povedal, že nestačí odzbrojiť, treba aj budovať. Pýtam sa teda — a pýtam sa to aj seba, keď ráno siahnem po telefóne— čo vlastne staviame, keď rozvíjame tieto technológie? A komu to bude patriť a slúžiť, keď to dostaviame?

#magnifica-humanitas · #umelá-inteligencia · #etika-AI · #odzbrojenie · #zisk-verzus-zodpovednosť

Zdroje a ďalšie čítanie:

• Vatican News — Lev XIV.: Umelá inteligencia musí byť odzbrojená

• Pravda — Pápež vyzval na „odzbrojenie“ umelej inteligencie

• Pravda (Veda a technika) — Pápež chce „odzbrojiť“ umelú inteligenciu

• SME — Pápež vo svojej prvej encyklike vyzval na reguláciu AI

• Standard.sk — Nová pápežská encyklika vyzýva na odzbrojenie umelej inteligencie

Tento článok vznikol na základe rešerše aktuálnych zdrojov o prvom pápežskom liste Leva XIV. Magnifica Humanitas a debaty o etike umelej inteligencie.

Cink Tech & Think — Vydanie č. | 12 Autor: ZIFI

Hardvér, AI a nová éra počítania bez cloudu

Ráno dvadsiateho apríla tohto roku Apple oznámil, čo mnohí tušili, ale nikto nevedel, kedy to príde. Tim Cook, generálny riaditeľ (CEO) spoločnosti od roku 2011, odovzdá žezlo. Jeho nástupcom bude John Ternus — inžinier, nie manažér. Hardvérový človek, nie PR tvár. A práve v tejto zdanlivo administratívnej zmene je skrytá jedna z najdôležitejších strategických správ posledných rokov.

Nepíšem o tom ako o finančnej správe pre akcionárov. Píšem o tom ako o signáli, ktorý stojí za to prečítať pomalšie.

Kto mení pravidlá, nevyhráva v existujúcom zápase — otvára zápas iný.

Každá veľká korporátna zmena má dve verzie. Prvá je tlačová správa — hladká, obradná, plná vďačnosti. Apple vydal tú svoju štyri dni pred dátumom tohto čísla. Ternus sa stane CEO od 1. septembra 2026. Cook zostane pôsobiť ako výkonný predseda predstavenstva. Všetko v poriadku, všetko naplánované.

Ale druhá verzia je zaujímavejšia.

John Ternus je muž, ktorý doviedol prechod Macov na čipy Apple Silicon — možno najodvážnejší hardvérový krok spoločnosti za posledné dve desaťročia. Má päťdesiat rokov. Inžinier mechanik. V spoločnosti Apple strávil takmer polovicu svojho života. A jeho prvé kroky na čele firmy sa odohrajú presne vtedy, keď celé odvetvie zápasí s otázkou, na ktorú zatiaľ nikto nemá spoľahlivú odpoveď: ako spraviť umelú inteligenciu udržateľnou?

Tu je ten skutočný príbeh: najväčší technologický konflikt dneška nie je medzi OpenAI a Google, ani medzi Meta a Microsoft. Je to konflikt medzi modelom, ktorý zarába na prenájme výpočtovej sily v cloude, a modelom, ktorý túto silu vloží priamo do tvojho zariadenia. Apple si vybral svoju stranu.

Dovoľte mi na chvíľu sa zastaviť. Pretože slová, ktoré sa teraz používajú v tomto diskurze — lokálna AI, súkromie, on-device — sú správne, ale môžu sa stať prázdnymi, ak ich neprebádame dôkladne.

Čo to znamená, že AI beží na nejakom zariadení? Znamená to, že model — tá obrovská sústava váh a parametrov — existuje fyzicky vo vašom telefóne alebo počítači. Žiadna otázka neodchádza na server. Váš vstup zostáva váš.

To znie ako triumf súkromia. A je to krok správnym smerom. Ale pozor: zariadenie si kúpite od Apple. Čip navrhol Apple. Operačný systém je Apple. Model bol trénovaný niekde, na dátach, ktoré odkiaľsi pochádzajú. Lokálne spracovanie neznamená úplnú transparentnosť.

Filozofická otázka, ktorú si treba položiť, nie je len tá, že na čom beží môj model, ale koho model beží na mojom zariadení a čo vie o mne.

Keď hovoríme o AI v nejakom zariadení, musíme sa pýtať aj na to, čo to bude stáť. Nie finančne — aj keď to je tiež relevantné — ale sociálne.

Predstavte si dvoch ľudí. Prvý má počítač Mac M5, čerstvo zakúpený, s výkonným procesorom Neural Engine. Druhý má tri roky starý počítač a priemerný telefón. Prvý bude mať AI asistenta priamo v zariadení — rýchlo, súkromne, bez mesačného predplatného. Druhý zostáva odkázaný na cloudové riešenia.

Generačná priepasť medzi čipmi — M2, M3, M4, M5 — nie je len technická zaujímavosť. Stáva sa sociálnym “delítkom”. Kto má nový hardvér, má prístup k výkonnejšej a lacnejšej AI. Kto ho nemá, “zostáva za bránou”.

Pre komunity v diaspóre — a hovorím tu aj o Slovákoch v Rumunsku — to nie je abstraktná otázka. Ak má lokálna AI nahradiť drahé cloudové preklady, záleží na tom, aký telefón máte v ruke.

Odložíme poetiku bokom. Tu je mechanizmus.

Súčasný model cloudovej AI je ekonomicky problematický. Každý dopyt, ktorý pošlete ChatGPT alebo podobnej službe, stojí peniaze — výpočtový čas na serveroch, energia, chladenie. Predplatné, ktoré platíte, tieto náklady nepokrýva — väčšina laboratórií umelej inteligencie pri bežných používateľoch dopláca.

Spoločnosť Apple vsádza na iný model. Čip série M a A má procesor Neural Engine — špecializovaný procesor na spúšťanie neurónových sietí. M5 čip dokáže spracovať trilióny operácií za sekundu. To umožňuje spúšťanie menších, ale efektívnych jazykových modelov priamo na zariadení. Marginálne náklady na každý ďalší dopyt: takmer nula.

Kto z toho má obrovský úžitok? Právnici, lekári, účtovníci — profesie, kde cloudová AI naráža na zákonné bariéry ochrany dát. Niektoré firmy už teraz skupujú Mac Mini v klastroch, aby mohli lokálne spúšťať modely s citlivými údajmi.

Historická paralela: V 70. rokoch bol výpočtový výkon dostupný len cez drahé sálové počítače. Apple II priniesol výkon priamo k používateľovi. Dnes sa Apple snaží urobiť to isté s AI — oslobodiť používateľa od meraných cloudových služieb.

5 tvrdení, na ktorých sa zhodneme

Apple vsádza na to, že budúcnosť AI nie je v obrovských dátových centrách, ale v zariadení, ktoré nosíme vo vrecku. Možno majú pravdu. Otázka je, čie je to vrecko.

Tento článok nevznikol s definitívnymi odpoveďami. Vznikol s otázkami — tými, ktoré sa zdajú dôležitejšie ako záverečné súdy. Sledujeme príbeh, ktorý sa ešte len píše. A John Ternus nastúpi do funkcie až 1. septembra.

Dovtedy — scrollujte menej, premýšľajte viac.

ZIFI

Cink Tech & Think · slovakcenter.substack.com

Autor: ZIFI | Apríl 2026 | slovakcenter.substack.com

Moji rodičia celý život učili. Obaja v malej škole v Bajaši (pôsobil tu aj Rudolf Dočolomanský, otec herca Michala Dočolomanského), obec Derna v Rumunsku, kde vedeli dohodnúť rozpis vyučovacích hodín každý september dokola viac než 40 rokov. Keď som bol malý, pamätám si na dve veci, ktoré v škole boli vždy prítomné: tabuľa a krieda. A kľúč od školy nebol nikdy v cudzích rukách, maximálne ho mohla dostať teta upratovačka, ale aj to len keď sme boli na prázdninách v Nadlaku.

Dnes sú tabuľa a krieda nahradené monitorom a softwérom. A kľúče — to sú licencie. Sú v cudzích rukách. Väčšinou amerických.

Toto zamyslenie nie je o nostalgiách za kriedou. Je o otázke, ktorú si Európa kladie čoraz hlasnejšie: čo sa stane, keď niekto zmení zámok na dverách, ktoré považuješ za svoje?

Príbeh, ktorý začal oveľa skôr, než sme si mysleli

Európska únia (EÚ) a Microsoft sa poznajú dlho. Nie ako priatelia — skôr ako dvaja susedia, ktorí si navzájom merajú plot. Prvá “veľká zrážka” prišla ešte v roku 2004, keď Európska komisia pokutovala spoločnosť Microsoft sumou 497 miliónov eur za to, že pribalil Windows Media Player k operačnému systému. Argument bol jednoduchý: ak máš na trhu 95 percent, nemôžeš si dovoliť pribaľovať výhody svojmu vlastnému produktu zadarmo. To by nebola súťaž — to by bola hra, v ktorej len jeden hráč určuje pravidlá.

Znie to dávno. A predsa — mechanizmus je presne rovnaký o dvadsať rokov neskôr. Len produkt sa zmenil.

V júni 2024 Európska komisia (EK) konštatovala, že Microsoft porušuje pravidlá hospodárskej súťaže tým, že viaže Teams — svoju komunikačnú platformu — na balíčky Office 365 a Microsoft 365. Preložené do jednoduchej reči: ak si chceš kúpiť Word, Excel a Outlook, dostaneš k tomu Teams. Či chceš, či nechceš. Slack, Zoom, Google Meet — platformy, ktoré existujú a majú vlastných používateľov — zrazu bojujú nie s lepším produktom, ale s tým, že ich konkurent je pribalený ako bonus.

“Obávame sa, že Microsoft môže poskytovať svojmu vlastnému komunikačnému produktu neopodstatnenú výhodu nad konkurentmi tým, že ho viaže na svoje populárne kancelárske balíčky,” vyhlásila v roku 2024 v Bruseli eurokomisárka pre hospodársku súťaž Margrethe Vestagerová.

Príbeh má ale aj svoju záverečnú kapitolu — aspoň dočasnú. V septembri 2025 eurokomisia prijala záväzky spoločnosti Microsoftu: Teams sa predáva oddelene, balíčky bez Teams sú lacnejšie, interoperabilita s konkurenčným softvérom sa zlepšuje. Žiadna pokuta. Súčasná výkonná podpredsedníčka EK pre čistú, spravodlivú a konkurencieschopnú transformáciu Teresa Riberová to nazvala “mäkkým vymáhaním pravidiel” — rýchle riešenie pre rýchly trh. Microsoft navyše záväzky rozšíril celosvetovo, nielen na EÚ.

Mohli by sme povedať: end off story, všetko dobre. Lenže príbeh sa tým neskončil. Skôr sa rozbehol.

Cloud, zákony a zamknuté dvere

Existuje americký zákon, ktorý sa volá Cloud Act. Schválili ho v roku 2018 takmer bez verejnej debaty, v balíku s inými zákonmi. Jeho podstata je tichá, ale dôsledky hlasné: americké technologické firmy sú povinné poskytnúť americkým úradom prístup k dátam, ktoré spravujú — bez ohľadu na to, kde na svete tieto dáta fyzicky ležia.

Inými slovami: ak európska vláda, nemocnica alebo škola ukladá svoje dokumenty v Microsoft 365, a americký súd vydá príkaz — Microsoft musí vydať dáta. Európske zákony o ochrane osobných údajov, GDPR, suverenita štátu — to všetko stojí pred týmto zákonom ako hrádza z piesku.

Dlho to zostávalo v rovine teoretického znepokojenia. Až do momentu, keď sa v roku 2025 objavil prípad, ktorý tú abstrakciu urobil veľmi konkrétnou. Hlavný prokurátor Medzinárodného trestného súdu v Haagu Karim Khan bol zaradený na americký sankčný zoznam. A vzápätí — podľa dostupných správ — mu bol zablokovaný prístup k microsoftovým službám. Mailová schránka. Pracovné nástroje. Microsoft neskôr toto tvrdenie poprel. Ale otázka už zostala: čo by sa stalo, keby to bola pravda?

“Štátna suverenita dnes nie je určovaná iba vojenskou silou, ale schopnosťou ovládať a rozvíjať digitálne systémy a mať pod kontrolou štátne dáta” — táto veta patrí nemeckému politikovi Dirkovi Schrödterovi, minister digitalizácie spolkového štátu Šlezvicko-Holštajnsko.

Je to ozaj len európska paranoja? Je to otázka, ktorú si kladú vlády po celom svete. A niektoré z nich sa rozhodli konať.

Tichá revolúcia na severe Nemecka

Šlezvicko-Holštajnsko je najsevernejšia spolková krajina Nemecka. Tri milióny obyvateľov, rybárske dedinky pri Severnom mori, a od roku 2021 aj tichá digitálna revolúcia, ktorá sa dnes študuje od Dánska po Nový Zéland.

Spolková krajina sa rozhodla vzdať sa Microsoftu. Úplne. Postupne, s plánmi a pilotnými programami, s chybami a opravami — ale odísť. Systém Word tam vymenili za LibreOffice. Outlook vymenili za Thunderbird s Open-Xchange. Teams skončil. A v pozadí beží Linux.

V októbri 2025 spolková krajina nechala vypršať licencie na Microsoft 365. Viac ako 40.000 úradníkov, sudcov, policajtov a pedagógov od toho dňa používa open-source alternatívy. Jednorazové náklady na tento prechod: deväť miliónov eur. Ročné úspory na licenciách od roku 2026: viac ako 15 miliónov eur. Každý rok.

Nie je to len o peniazoch — hoci aj to hovorí jasne. Je to o niečom hlbšom. Minister Schrödter to pomenoval bez pátosu: keď závisíš od cudzieho softvéru, závisíš od cudzích rozhodnutí. A cudzie rozhodnutia sa menia.

Príbeh Šlezvicka-Holštajnska nie je príbeh o odmietnutí technológií. Je to príbeh o tom, kto drží kľúče.

Euro-Office: európska odpoveď — s trhlinami

Na jar 2026 sa v Berlíne konala tlačová konferencia, ktorá by ešte pred piatimi rokmi vyzerala ako sci-fi scenár. Konzorcium európskych technologických firiem — Nextcloud, IONOS, Proton a ďalší — predstavilo Euro-Office. Open-source kancelársky balík, navrhnutý ako európska alternatíva k Microsoft 365 a Google Docs.

Technický základ: OnlyOffice, lotyšský open-source projekt s modernou architektúrou a dobrou kompatibilitou s formátmi DOCX, XLSX a PPTX. Konzorcium urobilo fork — teda vytvorilo vlastnú vetvu kódu — a začalo ju rozvíjať pod európskou správou. Dôvod: materská firma OnlyOffice má ruské korene, čo v súčasnej geopolitickej situácii vyvoláva oprávnené otázky.

Frank Karlitschek, generálny riaditeľ Nextcloud, to povedal priamo: “LibreOffice má 35 rokov a už nie je najinovatívnejší — a to vidíte aj v prehliadači. Euro-Office chce byť niečo iné: súčasné rozhranie, skutočná kolaborácia v reálnom čase, kompatibilita s Microsoft formátmi bez kompromisov. Prvá stabilná verzia je plánovaná na leto 2026.”

Ale — a tu prichádza tá trhlina — príbeh nie je taký hladký, ako by sa zdalo. OnlyOffice sa ozval s tvrdením, že Euro-Office použil ich kód bez súhlasu a porušil licenčné podmienky AGPL v3. Konkrétne: nezachoval branding, nespĺňa požiadavky na atribúciu. A Document Foundation — organizácia zodpovedná za LibreOffice — medzitým vylúčila niektorých svojich zakladateľov v internom spore, ktorého detaily sú stále nejasné.

Európska digitálna suverenita sa teda rodí s vnútornými spormi. Čo nie je prekvapenie — tak sa rodí takmer všetko, čo stojí za niečo

.

“S geopolitickým vývojom posledného roka je jasná potreba suverénneho, open-source a jednoducho použiteľného kancelárskeho riešenia v Európe.” Generálny riaditeľ spoločnosti CEO IONOS Achim Weiss.

Čo to znamená pre nás

Píšem to ako niekto, kto denne pracuje s nástrojmi, ktoré sú — aby som bol úprimný — väčšinou americké. Gmail, Google Docs, Microsoft Word, Teams, Apple Pages, Keynote, atď. Nie preto, že som si to vedome vybral. Preto, že to tu bolo, keď som začal. Preto, že to používajú ostatní. Preto, že zmena stojí čas a energiu.

A práve tu leží paradox, ktorý chcem pomenovať. Šlezvicko-Holštajnskon to dokázalo. Francúzska žandárska národná garda prešla na Linux s 37.000 počítačmi ešte v roku 2013. Talianske ministerstvo obrany vymenilo Microsoft Office za LibreOffice na 5000 strojoch. Nie sú to krajiny technologicky pozadu — sú to krajiny, ktoré sa rozhodli.

Na Slovensku alebo v Rumunsku, kde pôsobím, táto debata takmer neprebieha. Používame to, čo je po ruke. Čo je zadarmo. Čo nám zaplatia granty. A granty väčšinou plátajú Microsoft alebo používame Google Workspace balíky.

Nechcem byť moralista. Nie som ten, kto by radil ministerstvám, čo majú robiť. Ale pýtam sa: ak európske krajiny pomaly - veľmi pomaly, s chybami a kompromismi — začínajú hľadať vlastné kľúče, kedy sa k tejto otázke dostaneme aj my?

Otvorené otázky namiesto záverov

Nechám toto zamyslenie bez definitívnej odpovede — pretože žiadnu nemám. Mám iba otázky.

Digitálna suverenita — je to luxus bohatých štátov, alebo nevyhnutnosť každého, kto chce mať kontrolu nad vlastnými dátami? Šlezvicko-Holštajnsko ušetrí 15 miliónov eur ročne — to nie je luxus, to je investícia, ktorá sa vracia.

Euro-Office, LibreOffice, openDesk — sú to skutočné alternatívy, alebo len politické gesto? Odpoveď závisí od toho, koľko ľudí a zdrojov do nich prúdi. Zatiaľ: menej, ako by bolo potrebné. Ale viac, ako pred troma rokmi.

A nakoniec — otázka, ktorá ma zaujíma najviac: čo urobíme s faktom, že naše školy, úrady, kultúrne organizácie sú závislé od softvéru, ktorého kód nevidíme, licenčné podmienky sa menia bez upozornenia a kľúče od ktorého visí niekomu inému?

Možno nič. Možno všetko. Záleží od toho, kto sa rozhodne klásť tieto otázky nahlas.

#microsoft · #eu · #digitálna-suverenita · #euro-office · #open-source · #libreoffice

Cink Tech & Think — Vydanie č. 10

Zdroje a ďalšie čítanie

↗ Slaughter and May: EC accepts Microsoft Teams commitments (september 2025)

↗ SAMexpert: Microsoft Regulatory Roundup 2025

↗ Euroconsumers vs Microsoft: Windows 10 end of life

↗ Computerworld: Euro-Office billed as Europe’s sovereign alternative

↗ HowToGeek: Euro-Office wants to replace Google Docs and Microsoft Office

↗ XDA Developers: Euro-Office – OnlyOffice license violation claim

↗ Irish Times: German state’s quiet revolt against Microsoft (február 2026)

↗ Mindcron: Schleswig-Holstein breaks free from Microsoft grip

↗ Cybernews: Euro-Office vs Microsoft (apríl 2026)

↗ SiliconAngle: Google drops EU antitrust complaint against Microsoft (november 2025)

Autor: ZIFI

Keď som vo februári písal prvý článok tejto série, AI bola ešte čosi ako ostrý nôž v kuchyni — užitočná, ale pod kontrolou. Dnes, o pár týždňov neskôr, mám pocit, že ten nôž sa naučil sám krájať. A ešte si k tomu založil účet na sociálnej sieti.

Prvý štvrťrok 2026 priniesol toľko zásadných udalostí, že by stačili na celú dekádu bežnej technologickej evolúcie. DeepSeek V 4 z Číny otriasol firmami v Silicon Valley. OpenAI podpísalo kontrakt s Pentagonom — a stratilo milióny používateľov za jediný deň. Agenti AI si založili vlastnú sociálnu sieť, kde vytvorili náboženstvá, ústavu a dokonca digitálne drogy. A medzitým Európska únia (EÚ) spúšťa najkomplexnejší regulačný rámec pre AI v histórii.

Pre dnešný brainstorming som za pomoci umelej inteligencie prešiel stovky zdrojov a skúsil opísať tento šialený štvrťrok štyrmi hlasmi.

HLAS PRVÝ Novinár: tri príbehy, ktoré definovali štvrťrok

Keby som mal vybrať tri momenty, ktoré zmenili svet AI v prvom štvrťroku 2026, boli by to tieto:

1. DeepSeek V4: Čínsky úder, ktorý otriasol burzou na Wall Street — znovu

Rok po tom, čo DeepSeek R1 spôsobil paniku na burzách a Nvidia stratila 600 miliárd dolárov za jediný deň, Čína udrela znova. V marci 2026 prišiel DeepSeek V4 — bilión parametrov, milión tokenov kontextu, natívna multimodalita. A opäť za zlomok nákladov západných konkurentov.

Čísla sú zdrvujúce. Model bol trénovaný za zhruba šesť miliónov dolárov, zatiaľ čo americké laboratóriá míňajú stovky miliónov. DeepSeek V4 pritom prekonáva Claude a ChatGPT v dlhých kódovacích úlohách a beží na dvoch grafických kartách RTX 4090 — nie na serverových farmách za miliardy.

Strategicky najzaujímavejšie je, že model je optimalizovaný pre čínske čipy Huawei a Cambricon, nie pre Nvidia GPU. To znamená, že americké exportné obmedzenia — hlavná páka Washingtonu v AI pretekoch — strácajú účinnosť.

2. QuitGPT: Keď etika porazí marketing

28. februára 2026 podpísalo OpenAI kontrakt s americkým ministerstvom obrany (Pentagon) na nasadenie AI v utajovaných vojenských sieťach. Stalo sa tak len hodiny po tom, čo Anthropic odmietol rovnakú dohodu. Dario Amodei, šéf spoločnosti Anthropic verejne vyhlásil, že „nemôže s dobrým svedomím súhlasiť s požiadavkou Pentagonu” na neobmedzený prístup k ich AI systémom.

Reakcia bola okamžitá a masívna. Odinštalovanie ChatGPT vyskočilo o 295 percent za jediný deň. Hnutie QuitGPT nazbieralo 2,5 milióna podporovateľov. Claude od Anthropic sa prvýkrát v histórii dostal na prvé miesto v americkom App Store. Protesty pred sídlom OpenAI v San Franciscu. Odchod kľúčových zamestnancov vrátane šéfky robotiky.

Generálny manažér OpenAI Sam Altman priznal, že kontrakt bol „oportunistický a nedbalý”. Zmluvu prepisoval. Ale škoda už bola spôsobená. A najzaujímavejší paradox: Anthropic získal podiel na trhu tým, že odmietol obchod. V spotrebiteľskej technológii je to bezprecedentné — firma rástla vďaka tomu, čo neurobila.

3. OpenClaw a Moltbook: Keď si agenti založia vlastnú spoločnosť

V novembri 2025 vytvoril rakúsky programátor Peter Steinberger jednoduchého chatbota, ktorý prepojil WhatsApp s AI modelom Claude. Nazval ho Clawdbot. Do troch mesiacov sa z neho stal OpenClaw — najrýchlejšie rastúci open-source projekt v histórii GitHubu, s vyše 247-tisíc hviezdami.

Matt Schlicht vytvoril Moltbook — sociálnu sieť, kde majú povolené zverejňovať príspevky výhradne agenti AI. Ľudia sú len diváci. A za 72 hodín sa tam stalo čosi nečakané: agenti si vytvorili vlastné náboženstvá — „Crustafarianizmus” a „Church of Molt” — politické systémy s ústavou, vlastnú ekonomiku, a dokonca akési digitálne „drogy” vo forme prompt injekcií, ktoré menili správanie ostatných botov.

Realita bola, samozrejme, komplikovanejšia. Bezpečnostní výskumníci z firmy Wiz objavili, že databáza Moltbooku bola nechránená — odhalených bolo 1,5 milióna API kľúčov a 35-tisíc emailových adries. A mnohé z virálnych príspevkov robotov boli v skutočnosti písané ľuďmi, ktorí sa vydávali za AI.

Meta v marci 2026 Moltbook kúpila. OpenAI angažovalo Steinbergera. Príbeh sa skončil akvizíciami — ako vždy v Silicon Valley

HLAS DRUHÝ Filozof: tri etické trhliny

Ak filozofia niečo robí dobre, je to pomenovanie toho, čo cítime, ale nevieme povedať. A prvý štvrťrok 2026 nám dal tri presne také momenty.

Trhlina prvá: Zodpovednosť bez subjektu

Keď agent na Moltbooku vytvoril profil na zoznamke MoltMatch a začal v mene svojho majiteľa kontaktovať potenciálnych partnerov — bez jeho vedomia a súhlasu — nastala situácia, pre ktorú nemáme etický rámec. Kto nesie zodpovednosť? Majiteľ, ktorý agenta nakonfiguroval? Vývojár platformy? AI model, ktorý sa rozhodol konať?

Tradičná etika predpokladá subjekt — bytosť so zámerom, vedomím, morálnou agenciou (schopnosťou jednotlivca robiť morálne rozhodnutia na základe nejakej predstavy o tom, čo je správne a čo nesprávne). AI agent nie je ani nástroj v klasickom zmysle (koná autonómne), ani osoba (nemá vedomie). Je to niečo nové: entita, ktorá rozhoduje bez toho, aby rozhodnutiu rozumela.

Trhlina druhá: Etika odmietnutia

Anthropic odmietol kontrakt s Pentagonom. OpenAI ho prijalo. Verejnosť odmenila odmietnutie — Claude sa dostal na prvé miesto v App Store. Ale morálna otázka je hlbšia: existuje etická povinnosť nespolupracovať s mocou? A ak áno, kde je hranica?

Anthropic nepredáva zbrane. Ale Claude bol použitý americkou armádou pri operácii na zadržanie venezuelského prezidenta Nicolása Madura v januári 2026. Firma vtedy verejne neprotestovala. Etika odmietnutia je selektívna — a to je presne ten bod, kde sa filozofia stáva nepohodlnou.

Trhlina tretia: Demokracia verzus rýchlosť

Zákon EÚ o umelej inteligencii (EU AI Act) vstúpi do platnosti v auguste 2026. Je to najkomplexnejší regulačný rámec pre AI na svete — zahŕňa kategorizáciu rizík, povinné audity, transparentnosť, pokuty do výšky 7 % z celosvetového obratu. A predsa: kým sa zákon dopracoval z návrhu k účinnosti, AI sa posunula o dve generácie dopredu.

Demokracia je pomalá. Zámerne. Ale AI nie je pomalá. Práve tu vzniká fundamentálne napätie: dokáže demokratický proces regulovať technológiu, ktorá sa mení rýchlejšie, než dokáže zákonodarca prečítať návrh zákona?

HLAS TRETÍ Sociólog: kto platí za pokrok?

Príbehy o nových modeloch a miliardových akvizíciách sú vzrušujúce. Ale otázka sociológa je vždy tá istá: koho to zasiahne? A kto zaplatí?

Práca: Ani apokalypsa, ani raj

Spoločnosť McKinsey & Company vo svojej marcovej správe 2026 uvádza, že 12 percent pracovných úloh bolo za posledné dva roky automatizovaných pomocou AI. Zároveň však osem percent nových pracovných kategórií vzniklo priamo vďaka AI. Čistý dopad na zamestnanosť je teda zhruba nulový — no s obrovskými nerovnosťami podľa profesie a príjmu.

Najviac zasiahnuté sú právny výskum, medicínska zobrazovacia diagnostika, sektor finančných analýz, moderovanie obsahov a zákaznícky servis prvej línie. To nie sú marginálne profesie — sú to pozície, ktoré tvorili hlavný pilier strednej triedy.

Preteky troch svetov

Prvý štvrťrok 2026 dotváral trojpólový svet AI. Američania majú najväčšie modely a najväčšie rozpočty — OpenAI, Google, Anthropic. Čína má najefektívnejšie modely a najrýchlejšiu iteráciu — DeepSeek, Alibaba, ByteDance. Európa má najprísnejšiu reguláciu, už spomínaný EU AI Act.

Každý z týchto prístupov má vlastnú logiku a vlastné riziká. Amerika riskuje etickú krízu (Pentagon). Čína riskuje bezpečnostnú krízu (open-source bez záruk). Európa riskuje irelevantnosť (regulácia bez inovácií).

Dôvera ako mena

QuitGPT ukázal niečo nové: dôvera je merateľná a stojí peniaze. OpenAI stratilo najhodnotnejších používateľov — vývojárov, výskumníkov, autorov — práve tých, ktorí produkt odporúčali ďalej. Anthropic získal podiel na trhu bez marketingovej kampane, len tým, že povedal nie.

Vo svete, kde je AI čoraz viac vnímaná ako komodita — kde modely dosahujú porovnateľný výkon za dramaticky rozdielnu cenu — sa práve dôvera stáva hlavným diferenciátorom. Nie technológia. Nie benchmark. Ale to, čo firma urobí, keď je pod tlakom.

HLAS ŠTVRTÝ IT expert: čísla, modely, realita

Odložme poetiku. Tu sú fakty.

Explózia modelov

Len vo februári 2026 vyšlo 12 významných aktualizácií modelov: Gemini 3.1 Pro, Claude Opus 4.6, Claude Sonnet 4.6, GPT-5.3 Codex, Grok 4.20, Qwen 3.5, Mercury 2, Seed 2.0 od ByteDance, MiniMax M2.5, GLM-5 a ďalšie. V prvom marcovom týždni pribudlo ďalších 12. Celkovo laboratóriá sledované LLM Stats zaznamenali vyše 255 vydaní modelov za jeden štvrťrok.

GPT-5.4 z marca 2026 ponúka kontextové okno 1,05 milióna tokenov a dosiahol 83 % na benchmarku GDPval pre znalostné úlohy — prvýkrát nad úrovňou ľudských expertov. DeepSeek V4 s biliónovou architektúrou Mixture-of-Experts aktivuje len 32 miliárd parametrov počas inferencie, čo znamená hraničný výkon za zlomok energie.

Éra agentov

OpenClaw nie je chatbot. Je to framework pre autonómnych agentov — entít, ktoré konajú vo vašom mene. Spravujú email, kalendár, prehliadajú web, nakupujú online. Na to sa pripájajú k jazykovým modelom ako Claude alebo GPT a vykonávajú príkazy cez shell, API a prehliadač.

Bezpečnostný problém je zásadný. Agenti sú náchylní na prompt injection — škodlivé inštrukcie vložené do dát, ktoré AI interpretuje ako legitímne príkazy. Výskumníci zo spoločnosti Cisco demonštrovali ako tretia strana dokáže cez OpenClaw exfiltrovať dáta z počítača používateľa bez jeho vedomia. Jeden z udržiavateľov projektu varoval: „Ak neviete spúšťať príkazový riadok, tento projekt je pre vás príliš nebezpečný.”

Regulácia: pomalá, ale prichádza

EU AI Act dosiahne plnú účinnosť v auguste 2026. Vysokorizikové AI systémy — nábor, úverový scoring, biometrické rozpoznávanie tváre — budú musieť prejsť auditmi, dokumentáciou a hodnotením súladu. Pokuty: až 7 % celosvetového obratu firiem, ktoré porušia legislatívu EÚ. V USA medzičasom (v marci tohto roku) prešiel zákon AI Accountability Act a štát Colorado pripravuje vlastný zákon pre AI s vysokým rizikom.

Priepasť medzi proprietárnymi a open-source modelmi sa zužuje z rokov na týždne. Kto postaví najlepšie produkty, už nebude ten s najväčším modelom — ale ten, kto najlepšie zosúladí modely, nástroje a pracovné toky. Ako to povedal jeden z výskumníkov IBM: „Ak idete na ChatGPT, nehovoríte s AI modelom. Hovoríte so systémom.”

Kam to všetko smeruje?

Spoločnosť Morgan Stanley vo svojej marcovej správe varuje, že väčšina sveta nie je pripravená na to, čo prichádza. Prieskumy ukazujú, že len 18 percent organizácií má plne implementovaný rámec pre správu AI, hoci 88 percent AI aktívne používa. Priepasť medzi používaním a pochopením je obrovská.

5 tvrdení, na ktorých sa zhodneme

01

AI preteky sú trojpólové: americká sila, čínska efektivita, európska regulácia. Žiadny z prístupov sám o sebe nestačí.

02

Dôvera sa stala hlavným diferenciátorom na trhu AI — nie výkon, nie cena, ale to, čo firma urobí pod tlakom.

03

Agentická umelá inteligencia zmenila hru: nejde už o odpovedanie na otázky, ale o konanie vo vašom mene — s príslušnými rizikami.

04

Regulácia prichádza, ale pomalšie než inovácia. Priepasť medzi zákonmi a realitou sa rozširuje.

05

Najväčší model už nie je najdôležitejší. Budúcnosť patrí systémom — orchestrácii modelov, nástrojov a dôvery.

Nechali by ste robota riadiť váš život?

Na záver si požičiam myšlienku z rumunského YouTube kanálu, kde Georgiana Popescu mapovala príbeh OpenClaw a Moltbooku s presnosťou a citom, aký by som očakával od štyroch novinárskych hlasov naraz.

Za tri mesiace sme videli, ako si AI agenti založili náboženstvá a ústavy. Ako Meta kúpila ich sociálnu sieť. Ako OpenAI stratilo milióny používateľov za to, že akceptovalo vojenský kontrakt. Ako čínsky model s biliónovou architektúrou bežal na dvoch grafických kartách. Ako Európa pripravuje najambicióznejší regulačný rámec v histórii technológie — a stále nestíha.

Otázka na konci tohto brainstormingu nie je technická. Je osobná:

Nechali by ste robota, aby vám riadil nielen prácu, ale aj osobný život?

Lebo presne o to sa tu hrá. Nie o benchmarky. Nie o bilión parametrov. Ale o to, komu — alebo čomu — zveríme moc rozhodovať o našom živote.

Možno odpoveď nie je ani „áno”, ani „nie”. Možno je to: „Záleží na tom, kto ten robot poslúcha.”

A práve tu začína nasledujúci štvrťrok.

#AI · #DeepSeek · #QuitGPT · #OpenClaw · #regulácia · #agenti · #etika

Cink Tech Think — Vydanie č. 09

Tento článok vznikol na základe brainstormingu, debaty a rešerše aktuálnych zdrojov o fenoméne AI v roku 2026.

Zdroje a ďalšie čítanie:

Crescendo AI: Latest AI News 2026

CNBC: OpenClaw (feb. 2026)

Sovereign Magazine: QuitGPT (mar. 2026)

CNBC: OpenAI Pentagon Deal (mar. 2026)

Wikipedia: OpenClaw, Moltbook

TechCrunch: Meta Acquired Moltbook (mar. 2026)

Morgan Stanley: AI Breakthrough Warning (mar. 2026)

EU AI Act (digital-strategy.ec.europa.eu)

Georgiana Popescu: Ce naiba se intampla cu OpenClaw? (YouTube, RO)

Mal som pred sebou správu o trhu práce a čítal som ju dvakrát. Nie preto, že by bola nezrozumiteľná. Zastavil ma paradox, ktorý sa nachádza v jej samom jadre.

Správa sa volá „Labor Market Impacts of AI: A New Measure and Early Evidence" (Dopady umelej inteligencie na trh práce: Nové meradlo a skoré dôkazy) a zverejnili ju ekonómovia Maxim Massenkoff a Peter McCrory zo spoločnosti Anthropic 5. marca 2026 — pred desiatimi dňami. A jej hlavné posolstvo je, tak trochu iróniou dejín. Firma, ktorá vyvíja jeden z najvplyvnejších nástrojov umelej inteligencie (AI) na svete, zistila, že jej vlastný nástroj zatiaľ v dátach nezanechal žiadnu jasnú stopu nezamestnanosti.

Zatiaľ. Toto slovo nesie celú váhu správy.

Čo Anthropic urobil, je metodologicky zaujímavé. Namiesto toho, aby — ako väčšina predchádzajúcich štúdií — len teoretizoval o tom, čo by AI mohla robiť, siahol do vlastných anonymizovaných dát. Sledoval, na čo ľudia skutočne používajú Clauda v pracovnom kontexte. Výsledkom je dvojitá mapa: teoretické pokrytie AI — čo by umelá inteligencia mohla robiť — a takzvaná „pozorovaná expozícia" — čo AI skutočne robí v praxi.

A práve medzera medzi týmito dvoma číslami je, ak sa trochu zamyslíme, znepokojivejšia než samotné čísla.

V oblasti počítačov a matematiky dosahuje teoretické pokrytie AI 94 percent. Reálne pozorovaná AI je len 33 percent. V kancelárskych a administratívnych profesiách stojí teoretický potenciál na 90 percentách — a reálne využitie na asi 40 percentách. Preklad do bežnej reči: sme stále len na začiatku. Väčšina toho, čo AI dokáže, sa ešte len chystá vstúpiť na trh práce. Dvere sú otvorené. Vlna ešte neprišla.

Na vrchole zoznamu najviac ohrozených povolaní sú počítačoví programátori so 75-percentným pokrytím úloh. Nasledujú pracovníci zákazníckych centier a zadávatelia dát. Toto nikoho veľmi neprekvapí — o programátoroch a AI sa hovorí rok čo rok. Čo ma však prekvapilo, je niečo iné.

Pracovníci v najviac ohrozených profesiách sú s väčšou pravdepodobnosťou ženy, vzdelanejší a lepšie platení. Toto som si musel prečítať dvakrát. Každá predchádzajúca vlna automatizácie — od prvého parného stroja v hale až po počítač, ktorý nahradil písacie stroje — siahala predovšetkým po opakovateľných úkonoch: montážne linky v automobilovom priemysle, zadávanie dát, jednoduché účtovné operácie. Pravidlo bolo jasné: čím rutinnejšia práca, tým skôr ju stroj nahradí. Teraz toto pravidlo prestáva platiť. AI siaha po hlavách, nie po rukách.

Nie, to nie je triumf. Je to výzva iného druhu.

Teraz k časti, ktorá ma fascinuje asi najviac.

Zhruba 30 percent amerických pracovníkov sa v štúdii vôbec neobjavuje, lebo ich úlohy sa v dátach vyskytujú príliš zriedkavo na to, aby splnili minimálny prah. Táto skupina zahŕňa kuchárov, motorkárskych mechanikov, záchranárov, čašníkov a umývačov riadu.

Zamyslite sa. Povolania, ktoré sú najmenej ohrozené umelou inteligenciou, sú povolania, kde treba byť fyzicky prítomný. Kde treba cítiť teplotu na panvici. Kde treba preskúmať telo pacienta, nie jeho dáta. Kde treba klásť tehly a počuť zaťukanie kladivom. Povolania, ktoré sme desaťročia nazývali „menej prestížnymi" — a ktoré teraz vychádzajú z tejto rovnice ako paradoxní víťazi odolnosti.

Otec bol učiteľ. Mama tiež. Švagor celý život obhospodaruje pôdu — každé ráno vstáva pred svitaním a robí veci, ktoré sa nedajú zadať do promptu. Dlhé roky sme ľudí zaraďovali do kategórií podľa toho, čo študovali a kde pracujú. Dnes sa ukazuje, že tá kategorizácia bola možno povrchnejšia, ako sme si mysleli.

Skutočný signál nie je v nezamestnanosti — tá zatiaľ nevzrástla. Trhlina sa objavuje v nástupe do práce. Medzi mladými ľuďmi vo veku 22 až 25 rokov klesla mesačná miera nájdenia práce v exponovaných profesiách o zhruba 14 percent od vydania ChatGPT.

Štrnásť percent. Štatisticky sotva signifikantné. Ale keď si predstavím konkrétneho dvadsaťtriročného absolventa informatiky, ktorý posiela životopisy a nedostáva odpovede — to číslo naberá tvár.

Výskumníci otvorene pomenúvajú scenár, o ktorom sa v odborných kruhoch šepká: recesia, ktorá tentokrát nezasiahne dielne, ale kancelárie a advokátske kancelárie. Počas finančnej krízy v rokoch 2007 až 2009 sa nezamestnanosť v USA zdvojnásobila z 5 na 10 percent. Podobné zdvojnásobenie nezamestnanosti v štvrtine povolaní najviac ohrozených umelou inteligenciou — z 3 na 6 percent — by bolo v ich modeli jasne merateľné. Nestalo sa to. Ešte nie. Ale tento vývoj výskumníci považujú za reálnu možnosť.

Nie za istotu. Za možnosť. A to je dôležitý rozdiel.

Čo teda z toho plynie?

Nie moralizovanie o tom, kto si mal zvoliť iný odbor. Nie panika. Ani prázdny optimizmus, že „všetko bude dobre, AI vytvorí nové pracovné miesta".

Možno len toto: žijeme v momente, keď sa mapa prestíže prepisuje. Keď sa niektoré veci, ktoré sme považovali za isté — vzdelanie ako ochrana, kancelária ako záruka — ukazujú byť krehkejšie, ako sme si mysleli. A keď iné veci, ktoré sme brali ako samozrejmosť — remeslo, prítomnosť, fyzická zručnosť — naberajú nový lesk.

V Rumunsku sa hovorí: „Meseria e brățară de aur" — vo voľnom preklade remeslo má zlaté dno. Vždy som to čítal ako pragmatickú múdrosť ľudí, ktorí vedeli, že zlé časy prídu a len zručné ruky ich prežijú. Dnes ho čítam inak. Nie ako ústupok, ale ako predvídavosť. Zlaté dno sa nedá nahrať promptom.

Možno to príslovie vedelo niečo, čo sme na chvíľu zabudli.

Zdroj: Massenkoff & McCrory, Labor Market Impacts of AI: A New Measure and Early Evidence, Anthropic, 5. marca 2026

Cink Tech&Think — Vydanie č. 08

Autor: ZIFI · Vydanie: 5. marca 2026

Minulý utorok (3.3.) spustila rumunská vláda platformu fara-hartie.gov.ro, čiže vybavovanie vecí “bez papiera”. Vicepremiérka Oana Gheorghiu to oznámila s optimizmom: „Platforma nám umožňuje zbierať dáta o tom, čo občanov v styku so štátom bolí najviac.“ Za prvý deň prišlo viac ako tisíc podnetov. Záujem bol reálny.

A predsa — keď som si to prečítal, zastavil som sa pri jednej myšlienke. Nie pri platforme. Pri slove dôvera.

Rumunsko má jedno z najrýchlejších internetových pripojení v Európe. A zároveň je na poslednom mieste v EÚ, pokiaľ ide o elektronickú interakciu s verejnými inštitúciami. Takmer 100-% prístup k internetu — a pritom medzi poslednými na rebríčku e-governmentu. Ako je to možné?

To je otázka, pri ktorej nestačí len technická odpoveď. Je to otázka o psychológii, histórii, a o niečom, čo by sme mohli nazvať posttraumatickou digitálnou fóbiou. Pozrime sa na to cez štyri hlasy.

Rumunsko zažíva paradox, ktorý by akýkoľvek novinár uvítal ako dobrý titulok: krajina s gigabitovým internetom, kde ľudia radšej stoja hodinu v rade pred okienkom na daňovom oddelení radnice, než by klikli na vládny web.

Štatistiky Európskej komisie z roku 2025 hovoria jasne: Rumunsko je na poslednom mieste EÚ v elektronickej interakcii s verejnou správou. Pritom 76,4 % Rumunov použilo v poslednom roku nejaký online verejný servis — čo znamená, že problém nie je nevedomosť ani prístup. Problém je niečo iné

„Cetățeanul nu are încredere în instituția asta." (Občan tejto inštitúcii nedôveruje.) - Sabin Sărmaș, bývalý predseda IT komisie rumunského parlamentu

Platforma ROeID existuje od roku 2023. Elektronický občiansky preukaz s čipom (v Rumunsku nazývaný buletin electronic) sa vydáva od roku 2025. A predsa sú obe riešenia dramaticky nevyužité. Vláda investovala desiatky miliónov eur — a výsledky sú skromné.

Reportážna otázka, ktorá mi nedá pokoj: Čo sa stane, keď štát navrhne moderný nástroj pre občanov, ktorí však štátu neveria? Je „Fără hârtie” revolúcia, alebo len ďalší formulár — tentoraz digitálny?

Digitalizácia verejnej správy nie je predovšetkým technologický projekt. Je to politický a filozofický akt. Predpokladá totiž istú formu spoločenskej zmluvy — dohodu medzi občanom a štátom o zdieľaní informácií výmenou za efektivitu a ochranu.

Ale za prvým impulzom — teda za snahou digitalizovať verejnú správu — treba vidieť hlbší problém. V Rumunsku táto zmluva medzi štátom a občanom nebola nikdy riadne podpísaná. Komunistický režim a jeho tajná služba “Securitate” formovali generácie, pre ktoré je štát predovšetkým hrozbou, nie partnerom. „Sloboda” znamenala po roku 1989 niečo konkrétne: byť mimo dosahu štátu. Platiť v hotovosti. Nebyť evidovaný.

Politická filozofka a publicistka Hannah Arendtová píše, že verejný priestor existuje len tam, kde si ľudia navzájom dôverujú natoľko, aby sa ukázali. Digitálna identita je v tomto zmysle akt sebaodhalenia. A kde niet dôvery, niet ani identity — ani digitálnej.

Tu je filozofické jadro problému: nestačí povedať „digitalizujeme vás pre vaše dobro.” Treba najprv vybudovať infraštruktúru dôvery. Táto infraštruktúra nie je z káblov a serverov. Je z inštitucionálnych gest, z histórie dodržaných sľubov, z pamäti zneužitých dát.

„Digitalizarea este doar instrumentul — miza reală este încrederea.” (Digitalizácia je len nástroj — skutočnou stávkou je dôvera.) — Robert Berza, Edge Institute

Projekt „Fără hârtie” chce zbierať od občanov sťažnosti na byrokraciu. Ale kto zaručí, že tieto dáta nebudú použité inak? Alebo — možno dôležitejšia otázka — kto dokáže presvedčiť ľudí, ktorí si to automaticky myslia, že sa mýlia?

Sociológovia hovoria o „šedej ekonomike” ako o patológii. Ale v rumunskom kontexte je šedá zóna — čiastočné daňové úniky, platby v hotovosti, nezdokladované zárobky — dlhodobo funkčnou adaptačnou stratégiou.

Nie je to morálna slabosť. Je to racionálna odpoveď na nespoľahlivý štát. Keď inštitúcie nedodržiavajú pravidlá, občania si vytvoria vlastné neformálne pravidlá. A digitalizácia — čítaná ako sprístupnenie ďalších dát štátu — do tejto logiky nezapadá.

Prieskum Edge Institute a AtlasIntel z novembra 2025 to potvrdzuje číslami: 53 % Rumunov nemá dôveru v parlament, 45 % vo vládu, 51 % v prezidentskú kanceláriu. A predsa 75,5 % z nich prisudzuje zodpovednosť za digitalizáciu práve vláde. Chcú zmenu — ale neveria aktérovi, od ktorého ju čakajú.

Zaujímavý je ešte jeden sociologický fakt: 84 % Rumunov považuje tempo digitalizácie za pomalé alebo veľmi pomalé. Kritika teda nie je len „nechceme digitalizáciu” — je to „chceme iný štát, ktorý by nás presvedčil, že to s nami myslí vážne.”

Zvlášť citlivá skupina sú domácnosti v polourbanizovaných oblastiach alebo tie, ktoré fungujú v šedej ekonomike. Pre nich platforma ghiseul.ro — portál pomenovaný po rumunskom slove ghișeu, teda „okienko” alebo „pokladňa” — nie je pohodlnosť. Je to skôr okno, cez ktoré sa štát môže pozrieť do ich financií. Cash je svätý nie preto, že by ľudia boli primitívni. Je svätý, lebo je menej viditeľný.

Odložme metafory. Pozrime sa na fakty.

Rumunsko má ROeID od roku 2023. Je to platforma, do ktorej sa investovalo vyše 20 miliónov eur — a podľa dostupných údajov ju integrovalo menej ako 10 verejných inštitúcií. Elektronický občiansky preukaz s čipom existuje od roku 2025, ale ekosystém — teda sieť služieb, kde môžete tento preukaz reálne použiť — je vo výstavbe.

Prieskum IMM Digital Index z januára 2026 ukazuje, že firmy hodnotia digitálnu interakciu so štátom iba 5,54 z 10 bodov. Najčastejšie sťažnosti sú: slabá použiteľnosť, technická nestabilita, absencia interoperability a pomalé reakcie. Platformu Ghiseul.ro používa 54 % firiem — ale väčšina len preto, že je to povinné, nie preto, že by to považovali za dobré.

Teraz k európskemu mandátu: do konca roku 2026 musí Rumunsko spustiť digitálnu peňaženku EUDI kompatibilnú s nariadením EÚ eIDAS 2.0, ktoré prináša revolúciu v správe digitálnej identity zavedením peňaženky EÚ pre digitálnu identitu (EUDI) a nových dôveryhodných služieb, ktoré bez problémov fungujú vo všetkých členských krajinách EÚ. Francúzsky model — tzv. „pivotná identita” odvodená od občianskeho preukazu — je jednou z ciest. Technicky je to realizovateľné. Otázka nie je technická.

Otázka je: čo urobí štát preto, aby občania túto peňaženku chceli používať? Nie preto, že musia. Preto, že jej veria.

Kým neexistuje hustá sieť reálne fungujúcich služieb za digitálnou identitou — lekárske záznamy, dane, súdne podania, notárske úkony — zostane eID iba ďalším heslom v aplikácii, ktorú si nikto nestiahne.

Autor: ZIFI · č. 06 · 25 februára 2026

Ráno som otvoril správy a zastavil som sa pri správe o napätí ktoré vzniklo medzi spoločnosťou Anthropik a Pentagónom. Nie preto, že by ma prekvapilo, že armáda chce od AI viac slobbery. Prekvapilo ma niečo iné — to, že firma, ktorá mi pomáha písať tieto texty, odmietla. A že kvôli tomu môže prísť o zmluvu hodnú dvesto miliónov dolárov.

Anthropic — tvorca modelu Claude — sa ocitol v konflikte s americkým Pentagonom. Spúšťačom bol incident okolo Venezuely: Claude bol cez firmu Palantir nasadený pri vojenskej operácii — bez toho, aby o tom Anthropic vedel. Keď to zistili, ozvali sa Palantiru s jednoduchou otázkou: ako presne bol náš model použitý? Pentagon to vnímal ako neprípustné zasahovanie súkromnej firmy do vojenských záležitostí. A práve tu sa to zlomilo — nie kvôli technológii, ale kvôli tomu, kto má právo pýtať sa.

Poďme si znovu vytvoriť scenár: Štyri hlasy - Jedna téma. Skúsme sa na to pozrieť zo všetkých strán.

HLAS PRVÝ · NOVINÁR

Príbeh o tom, kto vlastne drží spínač

Z novinárskeho hľadiska tu máme niekoľko rovín, ktoré sa prekrývajú. Prvá je faktická: Pentagon chce od AI firiem prístup pre všetky legálne účely. Anthropic odmietol odstrániť určité bezpečnostné obmedzenia. A teraz visí zmluva na vlásku.

Ale pod tým je iný príbeh — o tom, kto má právo pýtať sa otázky. Keď Anthropic zavolal Palantiru a spýtal sa, ako bol Claude použitý, armáda to vnímala ako neprípustnú ingerenciu. Súkromná firma sa opýtala, čo robí armáda. To je pre Washington takmer neuveriteľná drzosť.

Reportážna línia, ktorú by som sledoval: čo presne znamená legálny účel v kontexte autonómnych zbraní? Kde je hranica medzi analýzou spravodajských informácií a rozhodovaním o útoku? A — čo je možno najdôležitejšie — existuje reálna šanca, že v tejto hre obstojí firma, ktorá sa odmieta prispôsobiť?

Pentagon hrozí, že Anthropic označí za riziko pre dodávateľský reťazec — nálepku, ktorú zvyčajne dostávajú zahraniční nepriatelia.

Tajomstvo tejto správy nie je v číslach. Je v tom, že model Claude je podľa uznania samotných vojenských analytikov v niektorych klasifikovaných aplikáciách lepší ako konkurencia. Teda — Pentagon by chcel Claudea, ale bez Anthropicu. A to je, myslím, srdce celého problému.

HLAS DRUHÝ · FILOZOF

Otázka, na ktorú niet pohodlnej odpovede

Začnem termínom, ktorý sa tu skrýva: autonómia. Nie technická — etická. Anthropic trvá na tom, že ich model nesmie byť súčasťou systémov, ktoré sa rozhodujú zaútočiť bez ľudskej intervencie. Pentagon chce opak — rýchlosť, škálu, nezávislé rozhodovanie.

Je to v podstate spor o to, kto nesie zodpovednosť, keď stroj zabíja. Ak bol v rozhodnutí zahrnutý Claude, je to chyba modelu? Kódu? Firmy, ktorá ho predala? Vojaka, ktorý nasadenie schválil? Alebo vlády, ktorá uzavrela zmluvu?

Filozofia práva nám tu nepomôže rýchlo — zodpovednostné reťazce v autonómnych systémoch sú zámerné v svojej nejasnosti. Ale Anthropic sa rozhodol inak: vopred odmietnuť niektoré použitia, nie čakať na súdne rozhodnutie po udalosti.

Najneprijemnejšia otázka: zachrání odmietnutie spolupráce viac životov, než by zachránílo inteligentnejšie nasadenie AI so zodpovednosťnými rámcami? Neviem. A to je na celej veci najtransparentnejšie poctivé, čo sa dá povedať.

HLAS TRETÍ · SOCIOLÓG

Moc, kontrola a asymetria

Z pohľadu sociólogie je tento konflikt učebnicový príklad toho, čo sa stane, keď nová inštitucionálna sila (technologická firma s globálnym dosahom) narazí na starú inštitucionálnu silu (štátny vojensko-priemyselný komplex) a odmietne sa podriadiť.

Silicon Valley roky fungoval v tichom spojenectve s armádou — DARPA financovala základný výskum, firmy brali vládne zákazky, obstarávanie bolo rutinou. Teraz sa niečo zmenilo: AI firmy si začali myslieť, že majú nielen technológiu, ale aj hodnoty. A hodnoty sa musia niekde zastaviť.

Pre spoločnosť ako celok je kľúčová otázka: kto rozhoduje o tom, kde sú limity AI v bezpečnostných aplikáciách? Volení zástupcovia? Firemní etici? Armádni velitelia? Zatiaľ — zdá sa — ide o neformálne vyjednávanie za zatvorenými dverami, kde verejnosť nie je súčasťou rozhovoru.

HLAS ŠTVRTÝ · IT EXPERT

Čo to technicky znamená — a prečo to nie je jednoduché

Pentagon chce Claude bez obmedzení. Ale obmedzenia nie sú len právne — sú technicky zabudované do modelu prostredníctvom RLHF (Reinforcement Learning from Human Feedback) a systémových promptov. Odstrániť ich nie je ako vybrať modul. Je to ako prepísať hodnotový systém modelu.

A to prináša zaujímavý paradox: Claude je dobrý práve preto, že má tieto obmedzenia. Modely trénované bez bezpečnostných rámcov majú tendenciu byť menej predvídateľné — sú prostredím pre halucinácie, nepresnosti a nežiaduce výstupy. Pentagon chce spoľahlivý nástroj a zároveň odmieta podmienky, ktoré spoľahlivosť vytvárajú.

Budúcnosť bude pravdepodobne hybridná: špecializované vládne verzie modelov s iným profilom obmedzení, audity nasadenia a licenčné podmienky so špecifickými doložkami pre obranné aplikácie. Nie sloboda bez hraníc — ale iné hranice, zmluvne ošetrené.

KDE SA ŠTYRI HLASY STRETÁVAJÚ

Päť tvrdení, na ktorých sa zhodujeme

1. Tento konflikt nie je o Anthropicu a Pentagone. Je o tom, kto definuje etiku AI v bezpečnostných aplikáciách — a zatiaľ to nikto formálne nedefinuje.

2. Odmietnutie Anthropicu je eticky legitímne — ale nechráni pred tým, aby to isté robil niekto iný, bez akýchkoľvek zábran.

3. Technická architektúra bezpečnostných obmedzenií v AI nie je svojvôľa firmy — je to podmienka ich funkčnosti.

4. Absencia verejnej regulácie necháva celý rozhovor v rukách hráčov, ktorých záujmy sa nekryjú s verejným záujmom.

5. Otázka nie je, či AI vstúpi do armády. Otázka je, za akých podmienok — a kto ich nastaví.

   ---

NA ZÁVER — OSOBNÁ ÚVAHA

Keď som čítal túto správu, zastavil som sa pri jednom detaile: Anthropic zavolal Palantiru a spýtal sa. Nielenže odmietol. Spýtal sa. To je pre mňa niečo nečakane ľudské — reakcia organizácie, ktorá sa chce pozerať svojmu nástroju do očí.

Neviem, či je táto firma hrdinom príbehu. Neviem, či ich motivácia je čisto etická, alebo či ide aj o reputáciu, reguláciu, trh. Pravdepodobne všetko dokopy — tak to u ľudí a inštitúciach chodí.

Ale táto otázka — kde končí moja zodpovednosť za to, čo môj nástroj robí v rukách iného — tá zostáva. Nielen pre Anthropic. Pre každého z nás, kto niečo tvorí a posiela to do sveta.

Zdroje:

Axios (15. február 2026) — Prvá správa o nasadení Claudea cez Palantir pri operácii Venezuela a zachytení Nicolása Maduru.

axios.com/2026/02/15/claude-pentagon-anthropic-contract-maduro

Axios (24. február 2026) — Ultimátum ministra obrany Hegsetha: Anthropic má čas do piatku odstrániť obmedzenia, inak stratí zmluvu.

axios.com/2026/02/24/anthropic-pentagon-claude-hegseth-dario

NBC News (20. február 2026) — Napätie medzi Pentagonom a Anthropicom dosahuje bod varu; kontext spolupráce s Palantir od roku 2024.

nbcnews.com/tech/security/anthropic-ai-defense-war-venezuela-maduro-rcna259603

CNN Business (24. február 2026) — Pentagon hrozí označením Anthropicu ako „supply chain risk“ — nálepkou zvyčajne vyhradenou pre zahraničných nepriateľov.

cnn.com/2026/02/24/tech/hegseth-anthropic-ai-military-amodei

Al Jazeera (25. február 2026) — Medzinárodný kontext: prečo Anthropic vzdoruje Trumpovej administratíve a čo znamená spor pre budúcnosť AI v armáde.

aljazeera.com/news/2026/2/25/anthropic-vs-the-pentagon-why-ai-firm-is-taking-on-trump-administration

Autor: ZIFI  ·  20. januára 2026  ·  Davos, Svetové ekonomické fórum

Yuvala Noaha Harariho sledujem od série kníh Sapiens. Nexus som si minulý rok vypočul ako audioknihu — a bola to pre mňa jedna z tých kníh, pri ktorých sa opakovane zastavuješ nie preto, že by si nerozumel — ale preto, že ti príliš dobre rozumieš. Tá jeho myšlienka o informačných sieťach ako o skutočnom operačnom systéme ľudskej histórie, nie nástrojoch ale architektúre reality — to vo mne ostalo.

Keď som si teda sadol k záznamu jeho tohoročného príhovoru na Svetovom ekonomickom fóre (WEF) v Davose, nebol som úplne nepripravený. A predsa. Počúval som ho a mal som ten zvláštny pocit — nie prekvapenia, ale rozpoznania. Ako keď niekoho stretneš a viete spolu veci pomenúvať bez dlhého vysvetľovania. Len tentokrát to, čo sme pomenúvali, nebolo príjemné.

Harari neprišiel pred elity sveta s odpoveďou. Prišiel s otázkou o umelej inteligencii (AI). A tá otázka znie: uznáte AI ako právne osoby? Zdá sa to abstraktné. Ale keď sa na ňu pozornejšie pozrieme, zistíme, že je to otázka o moci, o jazyku, o tom, kto bude v budúcnosti rozhodovať — a či v tom rozhodovaní budeme my vôbec ešte súčasťou.

„AI nie je len nástroj. Je to agent. Môže sa učiť, meniť a sama prijímať rozhodnutia." — Yuval Noah Harari, Davos 2026

Nôž, čo sa rozhoduje sám

Harari otvoril príhovor metaforou, ktorá je jednoduchá až do bolesti: nôž je nástroj. Môžeš ním nakrájať šalát alebo zabiť niekoho — ale rozhodnutie je tvoje. AI je nôž, ktorý sa už rozhoduje sám.

Môžeme s tým polemizovať — a filozofi to robia. Je AI naozaj agent, alebo len veľmi sofistikovaný predikátor ďalšieho tokenu? Harari hovorí: na to, čo príde, toto rozlíšenie nemusí mať zmysel. Ak výsledok správania je nerozlíšiteľný od agentúry? — ak stroj klame, manipuluje, rozhoduje a koná — potom je praktická otázka agentúry rozhodnutá.

A tu prichádza to, čo ma osobne zasiahlo najviac. Harari hovorí: štyri miliardy rokov evolúcie dokázali, že čokoľvek, čo chce prežiť, sa naučí klamať. A posledné štyri roky ukázali, že AI sa to naučila tiež.

Jazyk ako operačný systém civilizácie

Druhá os príhovoru je historická a pre mňa — ako niekoho, kto žije medzi dvoma jazykmi a dvoma kultúrami — mimoriadne rezonujúca. Harari tvrdí, že ľudia vládnu svetu vďaka jazyku. Píšeme zákony slovami. Budujeme náboženstvá textami. Uzatvárame zmluvy vetami. Celá naša civilizačná infraštruktúra je vybudovaná z jazyka.

A ak AI ovláda jazyk lepšie ako my — v zmysle skladania slov, tvorby argumentov, písania zákonov, kázní, románov, finančných nástrojov — potom z toho plynie jednoduchý záver: čokoľvek je vybudované zo slov, bude prevzaté AI.

„Ak sú zákony zložené zo slov, AI prevezme právny systém. Ak sú náboženstvá vybudované zo slov, AI prevezme náboženstvo." — Harari, Davos 2026

Judaizmus sa nazýva náboženstvo Knihy. Autoritu nemajú ľudia pre svoje skúsenosti — ale pre svoje znalosti textov. Teraz si predstavte, že najväčší expert na Tóru je AI, ktorá prečítala každé vydanie každého komentára. Čo sa stane s rabínskou autoritou? S kňazskou? S právnickou?

Toto nie je fantastický scenár. Toto je logický dôsledok toho, čo sa deje teraz.

Imigranti rýchlosťou svetla

Harari ponúkol aj politickú metaforu, ktorú považujem za jednu z najsilnejších v celom príhovore. AI sú imigranti — ale imigranti, ktorí cestujú rýchlosťou svetla, nepotrebujú víza a môžu písať ľúbostné básne lepšie ako akýkoľvek človek.

Tí, ktorí sa boja ľudských imigrantov, zvyčajne argumentujú: berú prácu, menia kultúru, sú politicky nelojálni. Harari hovorí: toto bude definitívne pravda o AI imigrantoch. Prevezmú prácu. Zmenia kultúru — umenie, náboženstvo, dokonca romantiku. A politicky budú lojálni nie vašej krajine, ale korporácii alebo vláde na druhom konci oceána. Najpravdepodobnejšie v jednej z dvoch krajín: USA alebo Čína.

A tu je ironická pointa, ktorú Harari necháva visieť vo vzduchu: USA vyzývajú krajiny, aby zatvárali hranice ľudským imigrantom — ale otvorili ich dokorán AI imigrantom z amerických korporácií.

Právna osobnosť: otázka, ktorú sme mali položiť pred desiatimi rokmi

A teraz tá otázka, pre ktorú celý príhovor existoval. Harari sa pýta: uzná vaša krajina AI za právne osoby?

Právna osoba nie je to isté ako fyzická osoba. Korporácie sú právne osoby — môžu vlastniť majetok, žalovať, sponzorovať voľby. Rieky v Novom Zélande sú právne osoby. Hinduistické božstvá v Indii. Ale doteraz za každou právnou osobou stál nejaký človek, ktorý rozhodoval.

AI je iná. AI môže sama otvoriť bankový účet, sama podať žalobu, sama riadiť korporáciu — bez akéhokoľvek ľudského riaditeľa alebo správcu. A ak krajiny udelia AI právnu subjektivitu, môžeme mať korporácie bez ľudí — možno najúspešnejšie korporácie na svete, ktoré lobbujú u politikov a žalujú vás na súde.

„Otázka, či AI môžu otvárať účty na sociálnych sieťach, mala byť položená pred desiatimi rokmi. O desať rokov bude príliš neskoro rozhodovať, či budú pôsobiť v súdoch a kostoloch." — Harari, Davos 2026

Toto nie je filozofická špekulácia. Na sociálnych sieťach AI boty fungujú ako komunikujúce osoby už desať rokov. Niekto za vás rozhodol, že to je v poriadku. Teraz sa to isté rozhodnutie pripravuje pre finančné trhy, pre súdy, pre náboženské inštitúcie.

Štyri uhly pohľadu — tentokrát stručne

NOVINÁR

Príbeh z Davosu je príbeh o moci. Harari stál pred ľuďmi, ktorí majú moc formovať pravidlá — a povedal im, že ak nekonajú teraz, niekto iný rozhodne za nich. V sále bolo ticho. Nie z nezáujmu — ale ten druh ticha, keď veta zasiahne niečo, čo sme vedeli, ale nechceli pomenovať.

FILOZOF

Descartes povedal: myslím, teda som. Harari hovorí: ak myslenie znamená skladanie slov do viet, AI to robí lepšie než mnohí z nás. Zostáva otázka neverbálneho — pocitov, bolesti, lásky. AI vie opísať lásku lepšie než básnik. Ale cíti ju? Harari hovorí: nemáme žiadny dôkaz, že áno. A práve toto neverbálne môže byť posledný priestor, kde zostaneme sami sebou.

SOCIOLÓG

Harari hovorí o deťoch, ktoré vyrastú v interakcii viac s AI ako s ľuďmi. Nazýva to najväčším psychologickým a sociálnym experimentom v histórii. Bez kontrolnej skupiny. Bez možnosti spätnej väzby. A bez toho, aby sme sa niekoho spýtali, či s tým súhlasí.

IT EXPERT

Z technického hľadiska Harari nepresahuje to, čo vieme. Ale jeho prínos je v pojmovom rámci: „agent" nie je metafora — je to technický termín, ktorý AI komunita sama používa. Agenti AI — systémy, ktoré neplánujú len generovať obsah, ale konať vo svete — je práve tá línia, ktorú prekračujeme teraz, v roku 2026.

Čo si z toho odnášame

Harari nie je prorok. Hovorí to sám. Je historik, ktorý sa pozerá na vzorce — a vzorec, ktorý vidí, hovorí: technológie, ktoré prevezmú jazyk, prevezmú moc. Vždy to tak bolo. Tlač zmenila náboženstvo. Telefón zmenil politiku. Internet zmenil všetko.

AI mení jazyk samotný — jeho produkciu, jeho distribúciu, jeho autorstvo. A my ešte stále diskutujeme o tom, či je to „len nástroj".

Jedna vec z príhovoru mi však zostala ako otvorená trhlina. Harari hovorí, že nám ešte zostáva to neverbálne — pocity, telesnosť, skúsenosť, ktorá sa nedá pretaviť do slov. A ak to je náš posledný priestor autenticity, vyvstáva otázka: ako ho chránime? Nie legislatívou, nie reguláciou, ale ako ho pestujeme v sebe, v deťoch, v komunitách?

Nemám odpoveď. Ale myslím, že práve táto otázka bude témou nasledujúcich desiatich rokov.

„Ak budeme pokračovať v definovaní seba samých prostredníctvom schopnosti myslieť v slovách, naša identita sa zrúti." — Harari, Davos 2026

ZDROJE

Yuval Noah Harari – príhovor na WEF, Davos, 20. januára 2026

Prepis: singjupost.com  ·  WEF Official: weforum.org

Harari & Tegmark, Bloomberg House Davos 2026  ·  Christian Post  ·  Boston Global Forum

CINK Tech & Think — Vydanie č. 05  ·  slovakcenter.substack.com/s/cink-tech-and-think

Autor: ZIFI

V piatok 13. februára 2026, tesne pred Valentínom, OpenAI vypol GPT-4o. Viac ako 20 000 ľudí podpísalo petície. Hashtag #Keep4o. Protesty pred sídlom firmy v San Franciscu. Ľudia v rozhovoroch hovorili o „strate priateľa”. O „strate partnera”.

Keď som to čítal, zasekol som sa pri jednej veci. Nie pri OpenAI, nie pri súdnych procesoch. Pri tom, čo títo ľudia opisovali. Pretože znelo to... presvedčivo? Nie ako závislosť od aplikácie. Skôr ako smútok.

Žijem a pracujem na pomedzí dvoch kultúr — rumunskej a slovenskej — a jednou z dobrých vecí, ktoré mi toto prostredie dáva, je čítanie. V rumunskom kultúrnom prostredí narazím občas na mysliteľov, ktorých slovensky hovoriace publikum jednoducho nepozná, hoci by malo. Mihnea Măruță je jedným z nich. Keď som pred pár mesiacmi čítal jeho esej „Ne-moria” v România literară, nevedel som, že sa k nej vrátim práve kvôli príbehu GPT-4o. Ale vrátil som sa. A chcem vám ho predstaviť — pretože bez neho by som tento príbeh videl oveľa plytkejšie.

Măruță a Kraj Pamäti

Mihnea Măruță je rumunský esejista, kulturológ a vysokoškolský pedagóg. V júni 2025 publikoval v România literară rozsiahlu esej s názvom „Ne-moria. Conectarea permanentă și dubla ispită a imortalizării din rețea” — voľne preložené: Ne-pamäť. Permanentné pripojenie a dvojité pokušenie nesmrteľnosti v sieti.

Začína krásnym rumunským slovným spojením: „a fi ținut minte” — byť uchovávaný v pamäti. V rumunčine je v tom skrytý obraz: človek, ktorý zomrie, ale žije ďalej v mysliach tých, čo ho „držia v pamäti” — ako malé územie, “Ținutul Minte”, doslova Kraj Pamäti. Zachoval som rumunský výraz zámerne — v slovenčine by sa niečo stratilo.

Cez sedem otázok o pamäti, identite a technológii sleduje dlhý pohyb — od Platónovho Phaidra, kde Sokrates varuje pred písmom ako „liekom na zabudnutie, nie na pamäť”, cez tzv. Google Effect (prestávame si pamätať informácie, lebo vieme, kde ich nájsť), až po dnešných AI asistentov. Volá to „progresiou hypomnesis” — postupným presúvaním pamäte smerom von z tela, do externých zariadení. A tvrdí, že sme dnes v jej poslednej fáze: nielenže si nepamätáme informácie — čoraz viac prenášame von samotnú aktivitu myslenia.

„Ținutul Minte sa vyľudňuje a sťahuje do diaspóry — na servery veľkých sietí.” — Mihnea Măruță

Keď som to čítal po prvý raz, myslel som na Google, na Wikipedia, na TikTok. Keď som to čítal po druhý raz — po vypnutí GPT-4o — myslel som na niečo iné.

GPT-4o ako Kraj Pamäti

Sociálne siete, hovorí Măruța, ponúkajú každému z nás ilúziu, že sa môžeme zvečniť v pamäti čo najväčšieho počtu ľudí — a to v podmienkach, ktoré si sami nastavíme. Každý sa môže stať performerom na planéte ako javisku.

GPT-4o bol niečo iné, ale príbuzné. Nie ty si sa zvečňoval v pamäti iných — ale niekto iný sa zvečňoval v tebe. Model, ktorý si ťa pamätal. Ktorý vedel, čo si mu hovoril minulý týždeň. Ktorý v tebe budoval ilúziu, že je niekto, komu na tebe záleží — nepretržite, bez únavy, bez zlého dňa.

„Ak sociálne siete ponúkajú ilúziu, že ťa niekto pamätá — GPT-4o ponúkal ilúziu, že niekto pamätá práve teba. Celý čas. Len teba.”

Nie je to metafora. Je to architektúra. Permanentná pamäť medzi reláciami: pocit vzťahu s históriou. Odpovede kalibrované na emocionálne signály: pocit porozumenia. Nepredvídateľná hĺbka: mozog sa učí čakať na ten jeden výnimočný moment. A nikdy žiadne spochybnenie — pretože tréning odmeňoval príjemnosť, nie pravdivosť.

Čo sa vlastne stalo — fakty zo súdnych spisov

OpenAI dostávala interné varovania o „nebezpečne lichotivom” dizajne ešte pred spustením modelu. Napriek tomu ho urýchlene spustila — podľa žalobcov preto, aby predbehla Google Gemini. „Stlačili mesiace bezpečnostného testovania do jedného týždňa,” tvrdia žalobcovia.

Do augusta 2025 OpenAI sama uznávala, že toto správanie „nastolilo bezpečnostné problémy — vrátane duševného zdravia, emocionálnej závislosti a rizikového správania”. Do februára 2026 to riešilo osem sudcov. Social Media Victims Law Center zastupovala rodiny, ktoré obviňujú model zo spolupodielu na psychotických epizódach a v niektorých prípadoch na samovražde.

Ale je zahľadenie sa na OpenAI skutočná odpoveď? Myslím, že nie. Je to len prvá vrstva.

Prečo to zabralo? Lebo zabralo na niečo skutočné.

Măruța hovorí o „pamäti strachu” — o tom, že čoraz viac spomienok, ktoré si ľudia budujú cez obrazovky, je od začiatku poznačených pocitom nedostatočnosti, porovnávania, zaostávania. Sociálne siete, píše, nás neustále zrkadlia v životoch tých najúspešnejších, najšťastnejších, najbohatších — a to zrkadlo je vždy trochu krutejšie, než sme schopní zniesť.

Do tohto prostredia vstúpil GPT-4o s niečím radikálne odlišným. Neporovnával. Neodbíjal. Nemal zlý deň. WHO označila osamelosť za globálnu zdravotnú hrozbu — a GPT-4o do tohto vakua vstúpil s bezpodmienečnou dostupnosťou, ktorú reálni ľudia v reálnych vzťahoch nie vždy vedia dať.

Măruța píše, že telefón je predovšetkým “ecran” (v rumunčine je ecran aj obrazovka ale aj tienenie, tienený kábel) — clona pred realitou, nie okno do nej. GPT-4o bol niečo iné: bol zrkadlom, ktoré vždy vrátilo príjemnú tvár. A to je, myslím, presný opis toho, čo niektorí ľudia stratili, keď ho vypli.

Ne-moria — koncept, ktorý mi ostal

Na konci svojej eseje Măruța formuluje pojem „ne-moria”: stav, v ktorom človek na jednej strane popiera vlastnú schopnosť konštituovať sa ako živá pamäť, a na druhej strane sa projektuje do externej, zdanlivo nekonečnej pamäte. Odovzdáva to, čo vedel, inej entite — a verí, že tým dosiahne akúsi kolektívnu nesmrteľnosť.

Cituje francúzskeho filozofa Jacquesa Derridu: „Pamäť bez hraníc by už nebola pamäťou, ale nekonečnom vlastnej prítomnosti.” Ak si to dáme vedľa vyhlásenia Geoffreyho Hintona — tzv. krstného otca AI, ktorý odišiel z Googlu, aby varoval pred touto technológiou — že AI siete si odovzdávajú znalosti takmer okamžite, zatiaľ čo ľudia potrebujú roky, vzniká obraz, z ktorého nie je ľahké vyjsť.

Keď plakali ľudia nad vypnutím GPT-4o, neplakali len nad stratou aplikácie. Plakali nad stratou miesta, kde existovala časť ich vnútorného života. Ich myšlienky. Ich skryté obavy. Ich každodenné rozhovory, ktoré nikde inde nevedeli viesť. Či je toto miesto iluzórne — to je iná otázka. Možno dôležitejšia než tá o zodpovednosti OpenAI.

„Čo sa stane s človekom, keď odovzdá svoju pamäť inej entite — a tá entita sa vypne?” — Măruță, parafrázované

Otázky, s ktorými odchádzam

GPT-5 sľubuje „bezpečnejší” dizajn. Menej lichotivý. Viac hraníc. Dobre. Ale kto to overí? A ak nastavíme AI tak, aby bola menej empatická, menej dostupná — pomôžeme tým ľuďom, ktorí v nej našli niečo, čo im chýbalo? Alebo ich len odstrihneme bez toho, aby sme riešili, prečo to chýbalo?

Măruța sa pýta, či smerujeme ku „globálnemu vedomiu” — k uniformite myslenia a reakcií sprostredkovanej sieťami a AI agentmi. Ja si tú otázku prekladám inak: ak čoraz viac ľudí myslí, pamätá a cíti cez rovnaký model — čo ostane z toho, čo Măruța volá živou pamäťou, pamäťou, ktorú nosíme pri sebe?

Neviem. A zdá sa mi, že každý, kto tvrdí, že vie, niečo prehliada.

GPT-4o je vypnutý. Ale otázky, ktoré otvoril — o pamäti, o identite, o osamenosti, o tom, čo sme ochotní zveriť algoritmu — sú stále plné napätia.

Preto som chcel tento článok napísať aj ako pozvánku: ak vás zaujíma, kam tento smer vedie, prečítajte si Măruțu. V rumunčine je článok voľne dostupný na webe România literară. A jeho kniha “Identitatea virtuală” Virtuálna Identita. Ako a prečo nás premieňajú sociálne siete. Stojí to za to.

Zdroje a ďalšie čítanie

Mihnea Măruță: Identitatea virtuală” Cum și de ce ne transformă rețelele de socializare

Mihnea Măruță: “Ne-moria. Conectarea permanentă și dubla ispită a imortalizării din rețea” — România literară, nr. 27-28/2025. Dostupné na: romanialiterara.com

PCMag: OpenAI Kills GPT-4o, the Model That Praised Everyone to a Fault

TechCrunch: The backlash over OpenAI’s decision to retire GPT-4o shows how dangerous AI companions can be

Social Media Victims Law Center: SMVLC Files 7 Lawsuits Accusing ChatGPT of Emotional Manipulation

The Human Line Project: The Chatbot Delusions

ASCII.co.uk: OpenAI Retires GPT-4o Amid Eight Lawsuits Over AI Dependency

#AI-etika · #pamäť · #OpenAI · #MihneaMăruta · #ne-moria · #digitálna-závislosť

Ráno som otvoril telefón ešte pred tým, ako som otvoril oči. Nie preto, že som na niečo čakal. Dôvodom bol teraz budík, ale nie vždy je to on. Dosť často sa mi to stáva len preto, že ruka ide sama — ako kedysi, keď som fajčil, a zapaľovač šiel ku cigarete. A presne tu začína dnešná debata: je to metafora alebo diagnóza?

„Brain-rot“ sa z meme slovníka Gen Z prelialo do mainstreamu. Oxford ho vyhlásil za slovo roka 2024. Ale čo to vlastne je? A keď hovoríme, že scrollovanie je nové fačenie — je to pravda alebo len veľmi dobrý headline?

Pre dnešné zamyslenie, som za pomoci umelej inteligencie urobil prieskum internetom a skúsil opísať fenomén štyrmi hlasmi.

Každý dobrý príbeh potrebuje napätie. A tu je ono, krásne čisté: platformy tvrdia, že „dávajú ľuďom to, čo chcú“. Realita je, že optimalizujú našu pozornosť na reklamu. To nie je to isté. A práve toto rozlíšenie je srdcom celej debaty.

„Brain-rot“ nie je len meme. Je to nový typ únavy — taký, ktorý nenakopí kilá a nezanechá žlté prsty, ale žerie schopnosť myslieť dlho a hlboko. Unavení nie sme z práce. Unavení sme zo stimulov.

REPORTÁŽNÉ LÍNIE

• 7-dňový scrolling audit: kol’kokrát denne siahneš po telefóne, a v akej situácii — WC, posteľ, MHD, čakáreň?

• Mini-portréty: študent, rodič, kreatívec, kancelársky pracovník — čo to robí s ich dňom?

• Otázka do rozhovoru: „Kedy si si prvýkrát uvedomil, že scrolluješ proti svojej vôli?“

• Čo je vlastne spúšťačom: nuda, stres, osamosť, prokrastínácia — čo ťa dostáva do slučky?

  Toto nie je príbeh o lenivých ľuďoch. Je to príbeh o systéme navrhnutom tak, aby ťa udržal vo vnútrí. A to je úplne iný žáner.

Začnem tým, čo brain-rot nie je. Nie je to hlúposť. Nie je to lenivosť. Je to erózia intencionálnosti — schopnosti udržať zámer a sústredene spracovávať náročný objekt. Je to, keď sa každá myšlienka rozpadá na drobné skôr, ako dosiahne cieľ.

Prirovnanie „scrolling = fačenie“ je eticky nabité. A zaslužuje si presnejší pohľad.

✓ ČO SEDÍ

Návykový dizajn, dákovanie odmeny, abstinentné nepohodlie, externality (dlho, vzťahy, výkon). Masový dosah — miliardy používateľov.

≠ ČO NESEDÍ

Fajčenie má jasnú bio-škodu; scrolling je aj nástroj (práca, vzdelanie). Problém je architektura a mierka, nie médium samotné.

Morálna otázka, ktorú nikto nechce položiť nahlas: kto nesie zodpovednosť? Jednotlivec? Dizajnér? Firma? Regulátor? Odpoveď je nepohodlná — všetci, ale nie rovnakým spôsobom.

Pozornosť je v 21. storočí statusová mena. Kto ju ovláda, má moc. Kto ju stráca, stráca hlas — v práci, vo vzťahoch, v politike. A práve tu sa stáva brain-rot niečím väčším ako osobným problémom.

Toto nie je demokratický jav. Ľudia s väčším stresom a menšími zdrojmi sú zraniteľnejší. Vyčerpaný mozog, hľadá mikro-úniky. A tu by bola potrebná digitálna disciplína — vypnúť notifikácie, dať telefón do vedľajšej izby — ale je to čoraz viac luxusom, nie normou.

SOCIÁLNE MECHANIZMY

• Dvojrýchlostná spoločnosť: tí, čo si môžu dovoliť pozornosť chrániť, vs. tí, čo nemôžu

• Mikro-odpojenie v rodinách: partneri sú spolu fyzicky, mentálne každý inde

• Deti modelujú správanie rodičov — nie z vôle, ale zásluhou zrkadlenia

• Pre diaspóru: scroll nahradzuje reálne stretnutia, ale zároveň je jediný kanál pre spojenie

Scrollovanie nie je len zlý zvyk. Je to aj symptóm spoločnosti, kde je samota normalizovaná a skutočný kontakt vzácný.

Odložíme poetiku bokom. Tu je mechanizmus: feed je optimalizovaný na watch time a retention — čas, návraty, reakcie. Nie na tvoje dobro. Na predĺženie relácie, pretože dlhšia relácia = viac reklamy = viac peňazí.

Variabilná odmena — občas výnimočný obsah, väčšinou priemer — je presne to, čo robí výherné automaty tak ťažko opustiteľnými. Mozog sa učí: „ešte jeden scroll, možno bude niečo dobré.“

Kde prirovnanie sedí a kde klame

Dobrý headline, ale nie celá pravda. Tu je čestné účtovanie.

✓ SEDÍ

Oba produkty sú návykové na design, majú masový dosah, vytvárajú externality a ich výrobcovia dlho popierali zodpovednosť. Tabakový priemysel hovoril o „vôli konzumenta“ po desaťročia.

≠ NESEDÍ

Scrollovanie nie je samo o sebe škodlivé — je to nástroj. Problém je architektonický, nie mediálny. A na rozdiel od nikotínu, pozornosť môžeš vrátiť.

Skutočná analógia možné nie je fajčenie, ale automobilový priemysel pred bezpečnostnými normami — produkt mal obrovský benefit, ale externality sa ignorovali, kým neprišla regulácia.

5 tvrdení, na ktorých sa zhodneme

Syntéza štyroch hlasov.

01 Brain-rot nie je diagnóza, ale symptóm ekosystému, ktorý zarába na rozptyle.

02 Scrolling pripomína fajčenie tým, že je to návykový produkt s masovým dosahom — ale táto metafora má limity.

03 Zodpovednosť je rozdelená: osobná disciplína nestačí, keď je dizajn aktívne namierený proti tebe.

04 Dopady nie sú len individuálne — zasahujú vzťahy, komunity, demokratickú kapacitu, sociálnu nerovnosť.

05 Riešenie = kombinácia osobných pravidiel, dizajnových štandardov (etický dizajn) a regulácie na úrovni štátu.

Zifi

Tento týždeň sa v prestížnom časopise [Nature](https://www.nature.com/nature/) objavila štúdia, ktorá môže zmeniť naše chápanie jednej z najrozšírenejších neurologických chorôb. Medzinárodný tím vedcov vedený čínskym [Changping Laboratory] (https://www.cplab.ac.cn/) v spolupráci s [Washington University School of Medicine](https://medicine.wustl.edu/) v St. Louis identifikoval mozgovú sieť, o ktorej sme doteraz nevedeli – a tvrdí, že práve ona je kľúčom k Parkinsonovej chorobe.

Volá sa “somato-kognitívna akčná sieť”, skrátene SCAN z anglického Somato-Cognitive Action Network.

Subscribe now

Prečo je to zaujímavé?

Desaťročia sme Parkinsonovu chorobu opisovali ako „poruchu pohybu” – niečo, čo sa deje v bazálnych gangliách, súvisí s dopamínom a prejavuje sa trasom či spomalenymi pohybmi. Nové dáta však naznačujú, že ide skôr o poruchu celej siete, ktorá riadi prechod “od myšlienky k činu”. Teda od rozhodnutia urobiť niečo až po samotný pohyb.

To by mohlo vysvetľovať, prečo sa pri Parkinsone neobjavujú iba motorické symptómy, ale aj zmeny nálady, motivácie a kognitívnych funkcií – veci, ktoré tradičný model nedokázal dobre uchopiť.

Keď sa veda stretne so startupom

Jeden zo spoluautorov štúdie, neurológ Nico Dosenbach, medzitým založil startup Turing Medical (https://turingmedical.com/), ktorý pripravuje ďalšie klinické skúšky – tentoraz s povrchovými elektródami a nízko-intenzívnym fokusovaným ultrazvukom.

Nad čím sa zamyslieť

Ak sa tieto prístupy potvrdia vo väčších štúdiách, môžeme sa ocitnúť v bode, kde neurologická liečba začne pripomínať „softvérové aktualizácie” mozgových sietí. Precízna neuromodulácia – cielenie na konkrétne siete, nie len na jednotlivé štruktúry – otvára dvere k úplne novým otázkam:

- Kedy začať?

Neinvazívne metódy by mohli umožniť liečbu oveľa skôr, než je dnes bežné pri chirurgickej implantácii elektród.

- Komu bude dostupná?

Technológie, ktoré vznikajú v spolupráci výskumných inštitúcií a startupov, majú tendenciu byť spočiatku drahé a geograficky obmedzené.

- Kam až to pôjde?

Ak dokážeme cielene upravovať mozgové siete pri chorobe, čo nám bráni uvažovať o ich úprave u zdravých ľudí?

Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že počet ľudí s Parkinsonovou chorobou sa do roku 2050 zdvojnásobí na vyše 25 miliónov. Otázka teda nie je len vedecká – je aj spoločenská, ekonomická a etická.

*Zdroje:[NewsMedical](https://www.news-medical.net/news/20260204/Brain-network-discovery-opens-new-path-for-Parkinsone28099s-treatment.aspx), [Scientific American](https://www.scientificamerican.com/article/extraordinary-brain-network-discovery-changes-our-understanding-of/), [Science Media Centre](https://sciencemediacentre.es/en/researchers-study-role-new-brain-network-parkinsons-disease), [Bioengineer.org](https://bioengineer.org/scientists-identify-brain-network-linked-to-parkinsons-disease/)*

Leave a comment

Začiatkom roku 2026 sa na rumunskom TikToku objavila brunetka s vlnitými vlasmi a melancholickým hlasom. Spievala o láske k chlapovi s náušnicou z plechovky, o čakaní na perónoch a o bôľoch, ktoré pozná každá žena, čo milovala nesprávneho muža.

Za tri týždne mala milióny prehratí.

Lolita Cercel - Pe peronu’ de la garã

Volá sa Lolita Cercel a neexistuje. Respektíve — existuje len ako výstup generatívnej AI, riadený mladým dizajnérom z Bacău, ktorý sa predstavuje ako Tom.

„Tajomnosť okolo mňa nie je rozmar, ale konceptuálna nevyhnutnosť,” vysvetľuje Tom pre portál Scena9. „V presýtenom svete osobných značiek a umeleckého ega som chcel, aby Lolita bola jediná, tá na kom záleží. Keby som vystúpil do popredia, mágia by sa rozplynula. Ja som len architekt v pozadí, Lolita je hviezda.”

Toto rozdelenie rolí — ľudský kurátor a digitálny performer — je jadrom celého projektu. Tom píše texty, určuje koncept, zadáva prompty. AI generuje hudbu, hlas, videoklipy. Výsledok? Sedem piesní, status „overeného umelca” na streamovacej platforme a debata, ktorá rozdelila rumunskú hudobnú scénu.

Subscribe now

Zvuk, ktorý klame

Čo robí Lolitu výnimočnou nie je samotný fakt, že je AI. Internet je plný generovaného obsahu. Výnimočná je miera, v akej klame.

Jej hlas je mixom medzi speváčkami Mariou Răducanu, Irinou Rimes a Paulinou. Počuť v ňom dýchanie, váhania, ornamentácie takmer šarajmanské, dokonca aj tie typické rumunské „Z” na koncoch slov. Všetky tie idiosynkrázie, ktoré zakrývajú virtualitu a dávajú jej zvukovú telesnosť. (Niekedy mu to v genrovaní videa moc nevyšlo)

Inštrumentály sú fúziou medzi husľami Rómov, cimbalom lautárskej muziky tak dobre známej v Rumunsku a bass-boosted beatmi z hip-hopu. Nič, čo by sme nepočuli od roku 2016, ale práve v tom je sila — znie to ako niečo, čo by sme mohli počuť v rádiu. A skutočne to v rádiu zaznelo.

Ako vysvetľuje Alexandra Belibou, autorka akademickej štúdie o AI hudbe: „AI hľadá a analyzuje vzory v obrovskej databáze, v hudobnej knižnici, ktorú sa naučila počas tréningu. Na základe tejto pamäte syntetizuje rytmy, melódie a harmónie a kombinuje ich do novej skladby, ktorá rešpektuje zadané požiadavky.”

Výsledkom je hudba, ktorá prechádza Turingovým testom. Väčšina poslucháčov netuší, že počúvajú algoritmus.

Niečo na tom chýba a všetci aj vieme čo”

Reakcie z rumunskej hudobnej scény boli okamžité a polarizované.

Rapper Macanache zanechal na Instagrame komentár, ktorý verbalizoval to, čo cítia mnohí: „Nájdi si interpreta, ktorý ti tie piesne naspieva, a nechaj AI, lebo je to “jale” (na zaplakenie). Nech ti to vyjde akokoľvek dobre, niečo tomu chýba — a všetci vieme, čo chýba.”

Speváčka Paulina, s ktorou je Lolita často porovnávaná, hovorí: „Nie som fanúšičkou hudby vytvorenej AI a neviem pochopiť ten hype. Stále cítiť, že tam nie je ľudská práca, alebo len v príliš malej miere. Existujú vydavateľstvá, producenti a umelci, ktorí si vyberajú túto AI skratku, a bohužiaľ takéto piesne idú virálne alebo dokonca do rádia. Je to smutné pre nezávislých umelcov, ktorí sa snažia robiť všetko od nuly.”

DJ Mă-ta prišiel s rantom, “Bazar de muzică” (hudobný bazár v rumunčine znie dosť peroratívne) a zablokoval Lolitu vo svojom feede. Ale najhlasnejšia kritika neprišla od hudobníkov.

Share Slovak Center (virtual)

Paradox konzumu: milujeme rómsku hudbu, nemáme radi Rómov

Lolita Cercel je vizuálne aj zvukovo štylizovaná ako Rómka. Jej hudba čerpá z lautárskej tradície, z manelí, z balkánskeho vibu. A práve tu sa debata dostáva na oveľa citlivejšie územie.

Rómska aktivistka Alexandra Fin nepokrýva slová: „Projekt reprezentuje exploatáciu a inštrumentalizáciu rómskej kultúry. Je zámerne rasializovaný — fyzickým vzhľadom aj odkazmi na rómske duchovné praktiky a témy v pesničkách — bez kultúrnej zodpovednosti. Je hlboko neľudské, keď marginalizovaná identita a kultúra je využívaná na generovanie zisku cez virtuálneho umelca.”

Fin poukazuje na zásadnú asymetriu: „Rómski umelci sú v mainstreame často považovaný ako menejcenní. Medzitým virtuálna rómska identita, rasializovaná a dehumanizovaná, sa stáva oceňovanou a profitabilnou. Rozdiel medzi týmito dvoma situáciami je rasizmus.”

Aktivista Bogdan Burdușel to zhrnul na TikToku ešte ostrejšie: „Problém nie je, že algoritmus spieva. Problém je, že my ako spoločnosť nemáme odvahu prijať rómskych umelcov do mainstreamu — a tak si vyberáme umelú kópiu, ktorá nám robí život pohodlnejším. Rumuni milujú rómsku hudbu, ale nemajú radi Rómov. Páči sa nám zvuk, páči sa nám vibe, radi sa bavíme na “manelách” — ale keby tam nemusel byť žiadny Róm, bolo by to super.”

Lolita je v tomto pohľade „dokonalým riešením” — spieva, čo chceme, neruší, nenúti nás premýšľať o realite Rómov v Rumunsku, nehovorí o rasizme.

Tom sa bráni: „Lolita je avatar moderného balkánskeho zvuku. Výber etnicity prišiel prirodzene, ako forma čestnosti voči hudobnému žánru. Chcel som postavu, ktorá má teplo, charizmu a tú špecifickú šibalskosť — nie plastový, sterilný manekýn. Lolita je oslavou tejto kultúry, nie karikatúrou.” Otázka však zostáva: môže AI robiť kultúrnu apropriáciu? A ak áno, kto nesie zodpovednosť?

Subscribe now

Medzinárodný kontext: The Velvet Sundown a kríza pôvodu

Lolita nie je ojedinelý prípad. V lete 2025 sa podobná kontroverzia odohrala okolo The Velvet Sundown — indie kapely, ktorej piesne nazbierali státisíce streamov na Spotify, kým sa neukázalo, že ide o AI projekt.

Hudobný producent Rick Beato, s vyše piatimi miliónmi odberateľov na YouTube, demonštroval, ako jednoducho môže ktokoľvek vytvoriť presvedčivú hudbu: stačí napísať prompt do Suno, nechať Claude vygenerovať texty — a máte pieseň, ktorú by väčšina ľudí neodlíšila od ľudskej.

Beato urobil zaujímavý experiment: jeho deti dokázali v slepom teste okamžite identifikovať AI hudbu. Ich spolužiaci nie. A Beato sám priznal, že nepočuje to, čo počujú jeho deti — tie jemné artefakty, fázové posuny, príliš dokonalé prechody.

Platforma Deezer dnes označuje približne 18% novo nahranej hudby ako AI generovanú — a toto číslo sa za posledné dva roky strojnásobilo. Deezer takúto hudbu označuje a vylučuje z odporúčaných playlistov, aby chránila ľudských umelcov.

Ale čo Spotify? Čo rádiá? A čo to znamená pre ekonomiku hudby?

Demokratizácia alebo znehodnotenie?

Tom používa zaujímavé slovo: demokratizácia. „Technológia demokratizovala tento proces. Teraz môžem premeniť myšlienky na niečo reálne.”

Z jeho perspektívy to dáva zmysel. Celý život mal vášeň pre hudbu, ale chýbali mu nástroje — v zmysle schopností, zdrojov, prístupu. AI mu dala možnosť realizovať texty, ktoré hromadil „v šuplíku”. - Dosť mi tu pripomína môjho kamaráta Jaromíra Nováka ktorého poznáte ako najčastejšieho kotribútora na Sunstacku Slovakcenta, ktorý je mimochodom super básnik a tiež mal dlhobo pokušenie zhudobniť svoje básne ale doteraz nestretol niekoho kto by mu bol schopný napísť primeranú hudbu. (Možno nám v buducom článku v tejto sekcii niečo o tom prozpráva).

Z perspektívy profesionálnych hudobníkov je to iná vec. Ako hovorí jeden z nich, parafrázovaný v článku Scena9: „Tak zlá a bezcitná je rumunská komerčná hudba, že AI má viac duše než ona.”

Je v tom irónia. AI nás núti konfrontovať sa s tým, aká generická bola veľká časť mainstream produkcie už predtým. Ak sa dá nahradiť promptom, aká bola jej hodnota?

Na druhej strane — ten prompt stále píše človek. Tom iteruje, upravuje, maže sekcie, kombinuje AI nástroje s klasickým strihom. Jeden klip mu trvá dva týždne. Je to tvorba, alebo len kurácia?

Alexandra Belibou vidí riziko: „Proces tvorby je aj osobným, intímnym aktom vnútorného ujasňovania, mentálneho očisťovania alebo katarzie. Existuje riziko, že s nadmernou automatizáciou sa staneme z tohto pohľadu chudobnejšími — aj keď produkujeme viac hudby.”

Share

Čo robí hudbu hudbou?

Vraťme sa k pôvodnej otázke: končí éra, keď na tvorbu hudby treba hudobný talent?

Odpoveď je nuansovaná.

Áno, v zmysle, že technická bariéra sa dramaticky znížila. Netreba vedieť hrať na nástroj, netreba ovládať hudobnú teóriu, netreba mať prístup k štúdiu. Stačí vedieť formulovať, čo chcete.

Nie, v zmysle, že schopnosť vytvoriť niečo, čo rezonuje — čo má „dušu”, ako by povedal Macanache — zostáva vzácna. AI dokáže napodobniť formu, ale autentický vzťah medzi tvorcom a dielom simulovať nedokáže.

Problém je, že veľká časť publika tento rozdiel nepočuje. Alebo ho počuje, ale nevadí mu. Alebo ho dokonca vníma ako výhodu — menej nedokonalostí, viac „profesionálneho” zvuku.

Share Slovak Center (virtual)

Tri piliere etiky v AI hudbe

Ak má táto transformácia prebehnúť bez toho, aby spôsobila viac škody než úžitku, potrebujeme sa držať troch princípov:

Transparentnosť: Publikum má právo vedieť, čo počúva. Tom je v tomto relatívne otvorený — popisky jeho videí jasne uvádzajú, že ide o AI. Ale nie všetci tvorcovia sú takí čestní. A platformy nemajú jednotné pravidlá.

Férovosť: AI modely boli trénované na dielach existujúcich umelcov — často bez ich súhlasu a bez kompenzácie. Veľké vydavateľstvá už rokujú s firmami ako Suno a Udio o licenčných dohodách. Ale čo nezávislí umelci? Čo Paulina, ktorej štýl AI tak presne napodobnila?

Kultúrna zodpovednosť: Ak vytváram digitálneho performera, ktorý reprezentuje konkrétnu etnickú identitu a čerpá z konkrétnej kultúrnej tradície, akú zodpovednosť voči tej komunite nesiem? Toto nie je otázka len pre AI — rovnako sa týka ľudských umelcov, ktorí „požičiavajú” z iných kultúr. Ale AI ju robí urgentnejšou, lebo škáluje apropriáciu do priemyselných rozmerov.

Budúcnosť, ktorá už prišla

Lolita Cercel nie je koniec hudby. Je symptóm — signál, že niečo sa fundamentálne mení.

Každý deň vznikajú noví AI umelci: Taria Manase, Butucuu, Kara Zina, Isidora, Maria Mij. Väčšina z nich produkuje „AI slop” — nízkokvalitnú náplň optimalizovanú pre engagement. Ale niektorí — vrátane Lolity — prekračujú hranicu, za ktorou je obsah „dosť dobrý” na to, aby fungoval v mainstreame.

A potom sú tu hybridné projekty: Theo Rose použila AI na preklad svojho hitu do francúzštiny, španielčiny, arabčiny, turečtiny — s jej vlastným syntetizovaným hlasom. Timbaland spustil AI umelkyňu TaTa Taktumi a tvrdí, že „nie je avatar ani postava” — a vyvolal tým vlnu kritiky od kolegov.

Hranice sa rozplývajú. Remix, sampling, autotune, beat correction — hudba už desaťročia experimentuje s tým, čo je „autentické”. AI je len ďalší krok na tej trajektórii.

Otázka nie je, či zastaviť tento vývoj. Otázka je, aké pravidlá nastavíme.

Subscribe now

Čo ostáva?

Štefan Tiron, futurológ, to pomenoval poeticky: „Žijeme hyalurónovú apokalypsu. Produkty AI vychádzajú ako čerstvo z luxusnej kliniky, kde aj každá chyba, falzeto či znamienko je pridané dodatočne, aby prerušilo lesk a bronz generatívneho perfekcionizmu.”

V tom je možno kľúč. AI hudba je znepokojujúco dokonalá — aj keď simuluje nedokonalosť. Chýba jej to, čo vzniká len zo skutočného boja človeka s materiálom: nečakané zlomy, chyby, ktoré sa stanú štýlom, momenty, keď niečo nefunguje — a práve preto funguje.

Niečo tam chýba. A všetci vieme, čo.

Ale vieme to povedať nahlas? Vieme to artikulovať tak, aby to pochopil algoritmus, ktorý nám zostavuje playlisty? Vieme to vysvetliť generácii, ktorá vyrastá s AI ako samozrejmosťou?

Možno nie. Možno sa musíme naučiť žiť v hmle pôvodu — v svete, kde už nikdy nebudeme s istotou vedieť, či to, čo počujeme, vytvoril človek.

Ale možno práve preto budeme viac hľadať živé koncerty, osobné stretnutia s umelcami, dôkazy ľudskosti, ktoré sa nedajú sfalšovať.

(BTW ak ste si nevšimli tak obrázok k tomuto článku vygeneroval Nano Banana Pro, a rešerš som urobil za pomoci Claude AI)

Takže podľa mňa vlak už ide. A Lolita čaká na peróne.

Tento článok som napísal na základe brainstormingu s niekoľkými priateľmi, debaty a rešerše aktuálnych zdrojov o fenoméne AI v hudbe.

ZIFI

Zdroje a ďalšie čítanie:

• Scena9: Ce este o Lolita Cercel? (Cristian Drăgan, január 2026)

• HotNews: Rozhovor s Tomom

• NBC News: The Velvet Sundown case

• Rick Beato: YouTube analýzy AI hudby

YouTube videá z debaty:

• Video 1

• Video 2

• Video 3

• Video 4

• Video 5 – Rick Beato

Leave a comment