V meste Nadlak, na plochej arаdskej rovine, kde sa slovenčina ozýva z kostolných veží aj z trhových stánkov, sa 11. decembra 1950 narodil muž, ktorý celý svoj tvorivý život zasvätil jednoduchým ľuďom, ich tichým radostiam, ich skrytým trápeniam, ich neokázalej každodennosti. Štefan Dováľ nikdy nehľadal slávu za hranicami. Zostal doma. A práve preto sa stal jednou z najtichšich a najtrvalejších hlasov slovenskej prózy v Rumunsku.

Korene v dolnozemskej nížine

Nadlak - mesto, kde Slováci žijú od roku 1803 je pre pochopenie Dováľovej tvorby kľúčové. Aj po viac ako 200 rokoch života v „cudzej” krajine, ktorá sa im medzitým stala domovom, sú Slováci hrdí na svoj pôvod. Dôkazom je úplný školský systém v slovenskom jazyku, viac ako 110-ročné aktívne ochotnícke divadlo, literárna tvorba a určité formy výskumu. Do tohto kultúrneho priestoru sa Dováľ narodil, v ňom vyrastal a z neho čerpal.

Základnú školu, gymnázium aj lýceum absolvoval v Nadlaku. Potom odišiel do Bukurešti, kde na Filozofickej fakulte vyštudoval slovenský jazyk a literatúru spolu s rumunčinou. Toto dvojité zakorenenie, slovenské aj rumunské, sa neskôr prejavilo aj v jeho literárnej citlivosti: rozumel obom svetom, prebýval na rozhraní.

Učiteľ, redaktor, spisovateľ

Po ukončení štúdií v roku 1974 nastúpil ako učiteľ slovenčiny do školy v Huta Voivozi (Sará Huta) v Bihorskej župe, vo vidieckej oblasti, kde Slováci žijú v hornatom teréne, odlišnom od rovín Aradskej župy. Skúsenosť s bihorskými Slovákmi, ich archaickejším nárečím a ich zvláštnym údelom horských enkláv zanechala v jeho tvorbe nezmazateľnú stopu.

Od roku 1977 pôsobil v Dome pionierov v Nadlaku, neskôr sa stal redaktorom a napokon šéfredaktorom (1995–2002) časopisu Naše snahy, ústredného orgánu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (dnes Demokratického zväzu Slovákov v Rumunsku - DZSR), kde pôsobil až do svojej smrti, v roku 2011.

Tvorba: návrat domov ako literárny motív

Dováľ debutoval krátkou prózou Janin prípad v almanachu Variácie v roku 1980. Je to publikácia, ktorá bola v tých rokoch oknom pre nastupujúcu generáciu nadlackých literátov. Knižný debut sa zrodil v roku 1984. Ide o zbierku poviedok Návraty, ktorá bola vydaná vo Vydavateľstve Ivan Krasko v Nadlaku.

Samotný názov debetu je symptomatický. Návrat — întoarcerea v rumunčine — sa stal ústredným motívom celej jeho tvorby. Literárna kritička Dagmar Mária Anoca, o debute Štefana Dováľa napísala: bihorský priestor sa tu objavuje buď ako model existencie, alebo ako kulisa, za ktorou sa odrážajú iné autorove tendencie. Monografická tendencia mladého autora sa prejavuje v prvej próze, kde zobrazuje život Slovákov z Bihoru na prelome 19. a 20. storočia.

Nasledujúce desaťročia priniesli bohatú zbierkovú bibliografiu. Román Šedé dni (1997) bol podľa literárneho kritika Cornelia Barboricu „básňou ľudského nešťastia”, príbeh pacienta Mareka v nemocnici, štyri mesiace jesennej a zimnej monotónie, kde sivosť dní nepochádza z počasia, ale z duše.

Zbierka Žofine trápenia (1998), ocenená Cenou Zväzu spisovateľov Rumunska, filiálka Arad, predstavuje osamelú starú Žofu a jej malé starosti. Ondrej Štefanko o tejto knihe napísal, že Dováľovi sa podarilo vytvoriť „skvostné zobrazenie etickej tváre súčasného človeka”, konzervatívny charakter a neprispôsobivosť, ale zároveň jemnosť dedinského človeka.

Tichosť ako metóda

Dováľova próza nie je hlučná. Nevyžaduje si dramatické zvraty ani expresívne gestá. Je to literatúra pozorovania, trpezlivého sústredenia na detail, na to, čo sa zdá malé a bezvýznamné a predsa nesie váhu celého ľudského osudu. V tom je príbuzný s veľkými stredoeurópskymi realistami, no zároveň ostáva hlboko zakorenený v špecifickej dolnozemskej skúsenosti: v napätí medzi vernosťou pôde a túžbou po priestore, v dvojitej identite Slováka žijúceho v Rumunsku.

Hlas, ktorý si nezaslúži zabudnutie

Štefan Dováľ zomrel 19. marca 2011. Bol členom Zväzu spisovateľov Rumunska od roku 1991, čestným členom Asociácie slovenských spisovateľov SR a predsedom Literárneho krúžku „Ondreja Štefanka” v Nadlaku.

Jeho meno sa dnes objavuje v odborných slovníkoch a literárnovedných štúdiách, no širšej verejnosti, aj na Slovensku, zostáva takmer neznáme. Tak to býva s pisateľmi, ktorí sa nevzdali svojho miesta, nevydali sa za sládkorečnými centrami literárneho života. Zostali tam, kde boli potrební. Kde ich čitatelia poznali. Kde každá veta mala tvár a význam.

Slovak Center (virtual)

Kade prejde, tam zostanú hlboko vpečatené jeho znamenia — verše. — Florin Banescu

Ondrej Štefanko sa narodil 18. marca 1949 v Temešvári, no jeho skutočným domovom, začiatkom i koncom, bol vždy Nadlak — malé mesto na rumunsko-maďarskom pohraničí, kde sa slovenčina zachovala, mohli by sme povedať v archaickejšom tvare, a kde Slováci po generácie vytvárali svoju vlastnú verziu slovenskosti. Celý život — s výnimkou vysokoškolských štúdií — strávil práve tu, v tomto meste, ktoré mu bolo súčasne kotvou i obzorom.

V Nadlaku absolvoval základnú školu aj lýceum v slovenskom jazyku. Na tamojšom slovenskom lýceu — vtedy jedinou strednou školou s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku — dospela jeho jazyková identita do plnej podoby. Neskôr vyštudoval fyziku a chémiu, a práve táto zdanlivo nesúrodá kombinácia — exaktná veda a literárna duša — formovala jeho typicky štefankovský pohľad na svet: presný v obrazoch, neúprosný v pravde, no vždy ľudský v tóne.

Do roku 1989 učil fyziku a chémiu. Bol učiteľom. Ale súčasne — od roku 1974 — viedol Literárny krúžok Ivana Krasku v Nadlaku, kultúrnu inštitúciu, ktorá sa pod jeho vedením stala centrom slovenského literárneho života na Dolnej zemi. Vedel spojiť to, čo sa nedá ľahko spojiť: disciplínu prírodovedy a slobodu básnického obrazu. Táto dvojakosť presvitá aj cez jeho verše — v presnej, takmer geometrickej obraznosti, za ktorou pulzuje teplé ľudské jadro.

Do literatúry vstúpil roku 1977 zbierkou Dva hlasy (spoluautorstvo s I. M. Ambrušom). Nasledovala zbierka Stojím pred domom (1980), potom Rozpaky (1983), Reptajúca pokora (1993), Zjavenie Jána (1995), Doma (1996) či Na priedomí (1997). Jeho tvorba zahŕňa viac ako desať zbierok básní, detskú prózu Desať strelených rozprávok (1986) i esejistický zväzok Šľachetný erb bláznov (1996).

Slovenský básnik z Maďarska Imrich Fuhl ho charakterizoval presne: Ondrej Štefanko bol typ romantického búrliváka, ktorý veľkolepým gestom stotožňoval svoj život s poéziou a žil pre ľudí. Bol zároveň moderným básnikom aj tzv. všedným človekom — takým, ktorý dobre poznal hranice a miery sveta, ktorý v sebe nechcel za každú cenu nájsť výnimočného hrdinu, ale predovšetkým človeka, ako sú iní.

Práve táto zdvojenosť ho robila jedinečným. Vo veršoch bol spontánne výbušný, no s mimoriadnou estetickou disciplínou. Do básní vstupovala láska ako nevyhnutná súčasť žitia, vlastné korene, tradície, rodina — zachytené cez detaily, vône, predmety: vôňa sušených slivák, vôňa kuchyne, vydrhnutá dlážka. Tieto zdanlivo banálne obrazy nesú v Štefankovej poézii váhu celého sveta.

Pozoruhodná bola aj estetika jeho veršov: Štefankovi zjavne vyhovovalo nepodrobovanie sa dobovej literárnej, ba ani spoločenskej a politickej konvencii. Bol hrdý na to svoje a na to naše — slovenské, a predsa iné. Rád chodieval po básnické obrazy do prírody, volil motív stromu, scenérie ročných období. Písal melodickým voľným veršom, kde sporý rým pôsobil ako nečakaný dar.

Rok 1989 bol pre Ondreja Štefanka zlomovým — nielen pre Rumunsko, ale aj pre neho osobne. Aktívne sa zapojil do hnutia proti komunistickej diktatúre a po páde režimu ho zvolili do rumunského parlamentu ako predstaviteľa Slovákov. Zo školskej tabule prešiel k tribúne parlamentu — a táto zmena ho definovala na zvyšok života.

V roku 1990 založil Naše snahy — prvý nezávislý časopis Slovákov v Rumunsku — a zároveň sa stal predsedom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, funkciu ktorú zastával takmer dve dekády. Bol to on, kto tejto menšinovej komunite dal inštitucionálnu kostru, hlas aj sebadôveru.

Štefanko bol presvedčený, že dolnozemskí Slováci nemajú byť — ako sám hovoril — šunka v sendviči, vtesnaná medzi kultúru krajiny predkov a kultúru štátu, kde žijú. Sformuloval myšlienku trojkontextovosti: slovenská menšinová kultúra v Rumunsku sa pohybuje súčasne v troch kontextoch — rumunskom, slovenskom a dolnozemskom. A každý z nich ju obohacuje.

Bol šéfredaktorom Dolnozemského Slováka (spoločný časopis Slovákov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie, od roku 1996) a dvojjazyčného štvrťročníka Rovnobežné zrkadlá — Oglinzi paralele (1996—2008), ktorý v sebe stelesňoval jeho víziu: kultúry, ktoré sa nezrkadlia v protiklade, ale vedľa seba — paralelne.

Ako prekladateľ prepájal slovenský a rumunský literárny priestor v oboch smeroch. Prekladal rumunských autorov (J. Flora, D. R. Popescu, S. Almajan) do slovenčiny a naopak — diela Šikulu, Hykischa, Hronca či Bohuša prinášal rumunskému čitateľovi. Jeho preklady figurujú v deviatich antológiách poézie a prózy.

Od roku 1994 viedol Kultúrnu a vedeckú spoločnosť Ivana Krasku — vydavateľstvo, ktoré sa stalo najproduktívnejším slovenským vydavateľstvom mimo územia Slovenska. Zriekol sa vlastnej pohodlnosti a upísal sa literatúre — nielen svojej, ale aj iných. Prepisoval texty, editoval rukopisy, robil z autorov spisovateľov. Bol krstným otcom nemalého počtu kníh aj literárnych kariér.

V 90. rokoch predsedal Únii slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska. Bol členom Zväzu rumunských spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov aj Obce slovenských spisovateľov. Neskôr sa stal prvým podpredsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí — čím jeho hlas presahoval hranice Rumunska aj Dolnej zeme.

Za celoživotnú prácu ho rumunský prezident vyznamenal Rádom za zásluhy v hodnosti Dôstojníka. No pre tých, čo ho poznali, najväčším vyznamenaním bol jeho samotný spôsob bytia — večne plný nápadov, energie a hromového hlasu, ktorý z neho robil nenapodobniteľného recitátora; a zároveň zádumčivý pohľad, ktorý skrýval ťažko pochopiteľné svety.

Literárna tvorba Ondreja Štefanku je na Slovensku málo známa, podobne ako tvorba ostatných dolnozemských autorov. Ondrej tento údel znášal statočne. Bol hrdý na to svoje a na to naše. Slovenské, a predsa iné.

— zo spomienky uverejnenej po jeho smrti, SME 2008

Ondrej Štefanko zomrel 20. februára 2008 v Nadlaku, niekoľko dní pred svojimi 59. narodeninami. Zanechal nedopísanú báseň života — a to je, ako napísali jeho priatelia, najväčšia tragédia. Bol to on, kto najdôraznejšie dokazoval, že hoci sme malí počtom, dokážeme byť veľkí duchom.

VÝBER Z TVORBY

Poézia

Dva hlasy — 1977 (s I. M. Ambrušom)

Stojím pred domom — 1980

Rozpaky — 1983

Dva hlasy II — 1987 (s I. M. Ambrušom)

Reptajúca pokora — 1993

Zjavenie Jána — 1995

Doma — 1996

Na priedomí — 1997

Pre deti a esejistika

Desať strelených rozprávok — 1986 (próza pre deti)

Šľachetný erb bláznov — 1996 (eseje)

S úctou od Slovak Center (virtual) — karikatúra Jaromíra, dielo Sebi Jacob

Z Nadlaku cez Bratislavu a Brusel do sveta. Jaromír Novák patrí medzi najosobitejšie hlasy dolnozemskej slovenskej literatúry — autor, ktorý spája lyrickú citlivosť básnika, analytický pohľad novinára a nenapodobniteľný zmysel pre humor. Jeho príbeh ukazuje, že slovo rodené v malom meste na rumunsko-maďarskom pomedzí môže rezonovať na celom kontinente.

Narodil sa 17. februára 1969 v Nadlaku, v srdci slovenskej komunity v Rumunsku. V tomto meste, kde sa slovenčina zachovala viac generácií od príchodu prvých osadníkov v roku 1803, dostal do vienka jazyk a identitu, ktoré sa stali osou celého jeho tvorenia.

Po maturite na priemyselnom lýceu v Nadlaku (1987) prešiel viacerými profesiami — obdobím, keď sa mladý básnik stretával so svetom práce v posledných rokoch Čeaušescovho režimu. Revolúcia v roku 1989 mu otvorila cestu na Slovensko. V rokoch 1990–1994 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave — na škole, kde sa formovali generácie slovenských novinárov.

Básnik z Dolnej zeme

Prvé básne uverejnil už v roku 1988, v zborníku Variácie 10, jednom z posledných literárnych počinov pred pádom komunizmu. Ako sedemnásťročný vstúpil do legendárneho Literárneho krúžku Ivana Krasku v Nadlaku — toho istého zoskupenia, z ktorého neskôr vyrástlo vydavateľstvo, niekoľko časopisov a celý „nadlacký fenomén” dolnozemskej slovenskej literatúry.

V krúžku ho vítali slová Adama Suchánskeho: „No konečne, už tu nie som najmladší!” Medzi staršími literátmi sa Novák rýchlo etabloval ako hlas novej generácie — mladý autor, ktorý má čo povedať a vie, ako to povedať.

Za necelé desaťročie vydal päť básnických zbierok, všetky v nadlackom Vydavateľstve Ivana Krasku:

Rok — Dielo

• 1995 — Ruže v popolníku

• 1996 — Nemo sa smeje

• 1998 — Mesačný kokteil básní čiže abeceda z dna pohára

• 1999 — Koniec detstva a iné pestvá

• 2001 — 7 — balady bez nálady

Už samotné názvy prezrádzajú autorský rukopis: hravosť jazyka, ironický nadhľad a schopnosť nájsť poéziu aj v banalite všedného dňa. Novákova lyrika nie je akademická ani dekoratívna — je živá, mestská, plná obrazov, ktoré čitateľa chytia za golier.

Básne publikoval aj v antológii Skutočnosti (1992) a v slovenských periodikách naprieč celou Dolnou zemou: Naše snahy, Rovnobežné zrkadlá/Oglinzi paralele v Rumunsku, Tma, Vzlet, Náš život v bývalej Juhoslávii, SME v Maďarsku, a Dotyky či Maternica na Slovensku.

Novinár na mnohých frontoch

Paralelne s poéziou budoval Novák novinársku kariéru, ktorá ho postupne vyniesla z bratislavských redakcií do srdca európskej politiky.

V rokoch 1994–1995 pracoval ako redaktor denníka Smena, jedného z najvplyvnejších slovenských periodík deväťdesiatych rokov. Odtiaľ prešiel do Hospodárskych novín (1995–1999) a následne do Hospodárskeho denníka v Bratislave — prostredie, kde sa naučil premýšľať v číslach, faktoch a kontextoch bez toho, aby stratil jazyk básnika.

Jeho novinárska cesta ho neskôr priviedla do Bruselu, kde sa ocitol v epicentre európskeho diania. Z belgickej metropoly prispieval do Nového slova a viedol blog na portáli SME, kde jeho články o geopolitike Balkánu, európskej kultúre, lingvistických kuriozitách či Eurovízii získali verné čitateľské publikum. Písal o Kosove aj Che Guevarovi, o nadlackých klobásach aj o Berlusconim, o jazykových nedorozumeniach v Európe, o záhadnm jazyku arumunčina, aj o zabudnutých básňach v šuflíkoch — vždy s tým nezameniteľným Novákovským zmyslom pre detail, iróniu a ľudskosť.

Tri kontexty jedného autora

Jaromír Novák v sebe stelesňuje koncept trojkontextovosti, o ktorom hovoril jeho veľký mentor Ondrej Štefanko — zakladateľ vydavateľstva, kde vyšli všetky Novákove zbierky. Podľa Štefanka slovenský umelec z Dolnej zeme žije súčasne v troch kultúrnych svetoch: v kontexte materskej slovenskej kultúry, v kontexte väčšinového rumunského prostredia a v kontexte širšom, európskom.

Novák túto trojkontextovosť nežije iba teoreticky — prešiel ňou fyzicky. Narodený v Rumunsku, vzdelaný na Slovensku, profesionálne aktívny v Belgicku. A všade si niesol ten istý nástroj: slovenské slovo.

Je to príbeh, ktorý pozná každý krajanský intelektuál — otázka, či zostať, alebo odísť?Kam patrím, kde som doma? Všade a zároveň nikde. Novák sám o tom napísal v dojímavom spomienkovom texte na kamaráta Adama Suchánskeho, ďalšieho nadlackého básnika: „Keď žijete dosť ďaleko od domova a potom ešte ďalej (Bratislavu vystriedal Brusel) a chodíte do rodiska čoraz menej, niektoré veci vám prosto uniknú…”

Spravodajca, spoluzakladateľ, redaktor

Dnes je Jaromír Novák spravodajcom TASR — Tlačovej agentúry Slovenskej republiky. Popri tejto profesionálnej úlohe je jedným zo spoluzakladateľov Slovak Center a vedúcim redaktorom dvoch jeho kľúčových sekcií na Substacku: CINK (Centrum informácií o našich krajanoch) a CINK Tech&Think — priestoru, kde technológia stretáva myslenie.

V týchto úlohách spája všetky svoje profesionálne identity: agentúrnu presnosť spravodajcu, literárnu schopnosť dať správe dušu a kozmopolitný rozhľad človeka, ktorý žil a pracoval v niekoľkých európskych krajinách. Pre CINK nie je iba editor. Je človek, ktorý vie, že sonety a haiku sú len iný formát správy zo sveta. Že za každou tlačovkou stojí ľudský príbeh. A že dobrý tím nestojí na štruktúrach, ale na dôvere.

Z chlapca, ktorý v osemdesiatych rokoch vstúpil do literárneho krúžku v malom nadlackom dome, vyrástol autor, novinár a redaktor, ktorého hlas presahuje hranice jednej krajiny. Jeho príbeh je dôkazom, že slovenské slovo z Dolnej zeme nie je odsúdené na perifériu — ak ho nesie človek s talentom, odvahou a nekonečným zmyslom pre humor. A že básnik, aj keď ho život zavedie ďaleko od domova, nikdy neprestane byť básnikom.

Rubrika: Portréty Zifi za Slovak Center

Narodil sa v Oradei, a vyrástol na Novej Hute v župe Bihor, so slovenskými koreňmi z materskej strany a z otcovej nemeckými. Hudobnú cestu začal už ako trojročný hrou na akordeóne, cez slovenský a rumunský folklór.

Hoci dnes meno Štefana von Korcha znie na veľkých operných scénach doma i vo svete, jeho úplne prvé kroky pred publikom smerovali ešte v detstve na javisko Prehliadky sólistov slovenskej ľudovej piesne z Dolnej zeme „Cez Nadlak je...”, ktorá sa už štvrťstoročie koná v Nadlaku. Práve tam, v prostredí kultúrneho centra Slovákov z Rumunska, a materinského jazyka, sa po prvý raz stretol so silou hudby ako prejavu identity.

Hoci pôvodne nemal v úmysle venovať sa opere, dostal sa k nej prostredníctvom talianskej populárnej hudby počas stredoškolských rokov a postupne sa naplno oddal svetu lyrického spevu (Adevărul).

Už vo veku 21 rokov debutoval na javisku Národnej opery v Kluži ako Tamino v Mozartovej opere Čarovná flauta (Operabase, TVR). Tento moment sa stal odrazovým mostíkom pre jeho ďalší umelecký rast a otvoril mu cestu k náročnému belcantovému repertoáru.

Korchova kariéra sa vyznačuje interpretáciou mimoriadne náročných lyrických tenorových partov, ktoré ho etablovali ako interpreta referenčnej úrovne. Jeho repertoár zahŕňa viac ako 20 operných úloh a 12 vokálno-symfonických diel (Revista Psychologies).

Dielo / Úloha

Význam (profesionálna citácia)

Arturo Talbo (I Puritani, V. Bellini)

Úloha, ktorá mu priniesla umelecké uznanie. Považuje sa za jedného z mála tenorov na svete, ktorí dokážu interpretovať túto rolu na najvyššej technickej a umeleckej úrovni vďaka tónu F nad vysokým C (bel canto extrémnej náročnosti) (Operabase, Radio România Cultural).

Tenor – sólista (Carmina Burana, C. Orff)

Najvyhľadávanejší tenor súčasnosti pre túto sólovú linku, označovaný ako „referenčný hlas“ v Rumunsku pre túto vysokú a efektnú partitúru. Dielo interpretoval viac ako 34-krát (TVR, Radio România Cultural, zenob).

Camille de Jolidon (Veselá vdova 2.0)

Výrazný úspech v inscenácii renomovaného režiséra Andreia Șerbana (Radio România Cultural).

Jeho profesionálny rast potvrdzujú skoré úspechy v súťažiach aj intenzívna medzinárodná činnosť.

Ocenenia (2012):
- Veľká cena na súťaži interpretácie piesne Ionel Perlea
- 3. miesto na Medzinárodnej súťaži Alfredo Giacomotti (Taliansko)
- Cena Nadácie Darclée na Medzinárodnej súťaži Hariclea Darclée (Operabase)

Medzinárodné turné a spolupráce:
- China Tour 2023: jediný rumunský sólista pozvaný na rozsiahle turné (27 miest, odhadované publikum 170 miliónov) s orchestrom Reino de Aragón zo Španielska pod taktovkou dirigenta Ricarda Casera (Radio România Cultural).
- Zahraničné scény: pravidelný hosť scén v Zürichu, Berne, Frankfurte, Bratislave, Viedni, Kaiserslauterne a v Metropolitan Concert Hall Tokyo (Revista Psychologies, Operabase).

Štefan von Korch je opisovaný ako umelec, ktorý si buduje kariéru na serióznosti, úcte k hudbe a na túžbe vytvárať mosty medzi javiskom a publikom (YouTube – Marile Întâlniri). Vystihuje ho kombinácia disciplíny, elegancie a prirodzenej muzikality – vlastností, ktoré z neho robia jedinečný hlas súčasnej rumunskej aj stredoeurópskej opernej scény.

Popri svojich vystúpeniach sa venuje aj organizácii koncertného cyklu „Musical Extravaganza”, ktorý prináša operu, operetu a symfonickú hudbu bližšie k širokému publiku.

Z chlapca, ktorý kedysi na javisku v Nadlaku spieval slovenské ľudové piesne, vyrástol tenor svetovej triedy. Jeho príbeh je dôkazom, že kultúrne korene, vášeň a disciplína môžu viesť z malej komunity až na najprestížnejšie svetové pódiá – a že pieseň, ktorá raz zaznie z hĺbky srdca, nikdy nestratí svoju silu.

Rubrika: Portréty
Zifi za Slovak Center